Prešla dobrá pol hodina,
kým sme sa dostali k babke. Bývala pár kilometrov za mestom v peknom,
trochu staršom -ale stále peknom- dome. Padali na husto a veľké vločky, čo by bolo krásne, keby
silný vietor z toho nerobil prvotriednu fujavicu. No.. podla otca to bol čas, kedy mal každý sedieť doma
na zadku (zrejme si už rozmyslel návštevu). A mama sa stále
zadúšala nad tým, aké krásne je počasie, aké je dokonalé, že
sme všetci spolu a aký bude úžasný tekvicový koláč, keď bude
mať recept od babky.
„Myslím, že naspäť
by sme mali ísť zajtra ráno. Hmla je hustejšia a dá sa ľahko
zablúdiť,“ dumal otec, keď zastal na príjazdovej ceste k domu.
„Úžasné,“ usmievala
sa mama. Niekedy mi prišli ako ten najblbší párik na svete, ako
začiatok zlého vtipu. Mama bola trošku naivná, umelkyňa ktorá
trávi čas v ateliéri. Tie výpary jej nerobia dobre. A otec, ten
bol manažér bohvie čoho, chodil na pochôdzky po bohvie čom. Sem
tam mal svetlé chvíľky, ale to len sem tam a len pri
mne. Pri mame bol zväčša trpezlivejší.
„Som samá radosť,“
ironicky som sa usmiala. Otec v spätnom zrkadielku nadvihol jedno
obočie, keď videl ako som to myslela.
„Ale no tak, prečo
toľko pesimizmu?“ Mama ako prvá vystúpila z auta a bežala do
vnútra. Schytila som úplne kľudného kocúra a vyrazila som po
vychodenom chodníčku za mamou. Otec mi bol v pätách. Keď sme
dostali do vyhriatej úzkej chodby, zaplavil ma čiastočný pokoj.
Teodorovi som vyzliekla sveter, ktorý sa stihol za tú chvíľu
premočiť a keď som ho pustila, lenivo sa približoval k najbližšej
sedačke, kde sa bude môcť rozvaliť. Babi k nám veselo prišla.
„Ahoj mama,“ otec jej
dal pusu a sa pobral za Teom do obývačky.
„Babka, dnes je zlý deň
s veľkým Z,“ povedala som otrávene a na rovinu. "Nemáš koláče?" Kašlať na diétu.
„Ale jasné,“
potľapkala ma po líci a viedla do kuchyne. „Spravím čaj,“
zakričala do obývačky na otca a mamu.
„Tak, chceš mi povedať
čo sa stalo?“ Napustila do kanvice vodu a dala ju variť.
„To nestojí za reč,“
mávla som rukou.
„Okej.“ Babka bola
super. „Možno by si si mohla po večeri zájsť niečo prečítať
do dedovej pracovne. Televízor mi teraz nechytá žiadne stanice.“
„Knihy?“ tá predstava
mi prišla nudná už teraz.
Prešla hodina, hodina a
pol a jasom každú knihu zavrela s nudným zívnutím aj keď sa mi
spať nechcelo. Bolo len sedem večer.
„Lizzie ak chceš, na
povale sú nejaké knihy, ktoré som čítala, keď som bola v tvojom
veku. Nič do dedkovej pracovne, ale sú to celkom príjemné
romány,“ ponúkla mi babka pri dverách.
Na povale bolo plno
krabíc, prachu a do čiernych kútov som sa pozerať radšej
nechcela, ale bolo to útulné miesto. Žiarovka bola vypálená a len asi Boh vie od kedy ju menili. Doniesla som si sem sviečky a deku pod zadok, keďže zem
boli zbúchané laty. Začala som škatuľami ktoré boli najbližšie,
až som sa dostala k tým, ktoré boli ukryté za nimi. Tie mali na
sebe viac prachu, no jedna ma zaujala zvlášť. Pôsobila starším
dojmom a takmer by som ju prehliadla. Zobrala som ju z kúta, kde som
sa musela zohnúť a doniesla si ju pri svietnik. Chvíľu mi trvalo
kým som našla nejaký ostrý predmet, s ktorým som mohla prerezať
pásku na krabici a otvoriť ju. Keď sa tak stalo, ovanul ma puch
niečoho starého. Krabica obsahovala rôzne veci. Na vrchu bolo pár
zošitov, nejaké fotky, atrament vo fľaštičke a pár starých
pier. Na dne krabice bolo pár kníh, ale jedna sa od nich odlišovala.
Istotne je stará. Bola viazaná v čiernej teľacej koži a vedela
som, že to práve ona voňala tou zvláštnou zmesou vôní. Jej
obsah bol napísaný rukopisom na kvalitnom papieri. Zistila som, že
to je denník. Na chrbte knihy bolo zaznamenané, v akom období si
autor zaznamenával myšlienky. Zlatou farbou, veľmi pekným
úhľadným písmom tam bolo napísané 1809-1810.
Už keď som si knihu len tak listovala, zistila som, že ten rukopis
musel patriť žene.
„Vidím,
že si našla moje staré veci.“ Pri babkinom hlase som sa strhla.
„Áno,
nevadí keď si ich trochu pozriem?“
„Určite
nie,“ usmiala sa.
„Kto
písal toto?“ poťažkala som si denník v ruke.
„Dievča
len o niečo staršie od teba. Vlastne je to tradícia.“
„Čo
presne?“
„Príbeh,
ktorý obsahuje ten denník,“ tajnostkársky sa na mňa pozrela.
„Našla som ho u svojej mamy keď som bola asi v tvojom veku, možno
trochu mladšia.“
„A...
bavilo ťa to?“
„Určite.
Keď som ho dočítala, mama mi vysvetlila, že ten denník sa posúva
v našej rodine od jeho majiteľky.“
„Takže,“ počítala som v hlave. „Takže nejakých 6 - 8
generácií?“ Pocit, že to niekto písal pred dvesto rokmi vo mne
vyvolali čudne príjemné pocity.
„Áno
môže to byť nejako tak.“
„A
kto to písal?“
„Prečítaj
si to,“ vyzvala ma. „Nebudeš sa od toho vedieť odtrhnúť.“
„To
pochybujem,“ smutne som sa usmiala. „Obvykle nečítam nič.
A keď už niečo, má to maximálne stopäťdesiat strán. Toto
vyzerá na štyristo alebo viac.“
„Aspoň
to skús,“ usmiala sa a nechala ma samu.
Na
prvej stránke stál podpis: Isabella Cornelia Ashburnová
:O úžasné :) :) teším sa na ďaľšiu :)
OdpovedaťOdstrániťsom rada že sa zatiaľ páči :)
Odstrániť:) zaujímavé
OdpovedaťOdstrániť