3.časť

„Niekedy sa nám zdá, že život ktorý žijeme nie je realita. Myslime si, že realita je svet ktorý si snívame. Bude to miesto, kde je každý z nás tým, kým chce byť. Budeme v ňom môcť mať všetko čo chceme. Nebudeme nič predstierať. Len... budeme žiť vo vlastnej realite.“ 
- Anonym

Isabella... Deku som si vytiahla až ku krku a chrbtom som sa oprela o komín, ktorý príjemne vyhrieval. Svietnik som uložila pri nohy a ponorila sa do čítania...


10.12.1809;

„Strýko, nechápem prečo sa toho cirkusu musím zúčastniť aj ja.“ Skúsila som ho prehovoriť, ešte kým mi komorná nezbalila všetky šaty.
„Si omnoho lepšia spoločníčka ako Travers,“ len odvetil.
„Ale aj ten tam ide nie?“
„Áno, ide aj on.“
„Potom prosím, aj keď to nebude on, chod s niekým iným,“ prosila som.
„Si už dosť stará na to, aby si mohla ísť aj ty. Tento rok si mala osemnásť. Bude tam toho veľa čo spoznávať.“ Priložil si cigaru k ústam.
„A vlastne prečo tam musíš ísť tento rok? Minulé sviatky si ostal doma,“ skúšala som.
„Bella, rok pred minulými som tam bol tiež. Musím tam ísť obchodne, nejdem na prázdniny. Krajšie sídlo, ako to, ktoré majú Delorovci si nevidela.“
„Naozaj na to nemám náladu.“
„Bude tam aj tvoja sesternica Anna. Dlho ste sa nevideli.“
„Hneď mi je lepšie,“ usmiala som sa, ale nie úprimne.
„Hovorí sa, že mladý Delory si má nájsť ženušku. A ako som vyrozumel z listu tvojej tety,  Anna sa pripravuje na to miesto veľmi usilovne,“ uškrnul sa.
„Potom ho musím poľutovať keď si ju zoberie. Ale vlastne... Počula som, že je to namyslený a pôžitkársky chlap, a preto predpokladám, že budú spolu šťastný.“
„Mal by som ťa nechať, aby si sa prezliekla z nočného úboru. Emma ti pomôže. Za hodinu ťa čakám dolu.“
„Emma prosím ťa, prines mi jazdecký úbor.“ Odviazala som si šnurovačku na košeli.
„Jazdecký? Nepôjdete kočom s pánom?“ oči mala dokorán otvorené.
„Nie nepôjdem. Vždy ma začne bolieť hlava. Na konskom chrbte je to príjemnejšie,“ usmiala som sa.
„Ďakujem ti, ostatné už zvládnem sama,“ povedala som jej, keď mi pomohla zatiahnuť korzet. Natiahla som si bričesky, košeľu a čierne jazdecké čižmy. Pri odchode z izby som si obliekla modrý kabát a na ruky natiahla kožené rukavice.
„Slečna!“ zakričala Emma a ponáhľala sa za mnou, keď som bola na schodisku. „Váš klobúk, slečna.“ Chcela mi ho sama nasadiť, ale zastavila sa. „Vaše vlasy, nie sú učesané ja...“
„To je jedno, aj tak by sa mi rozstrapatili,“ zasmiala som sa. Keď mi pripla tmavo-modrý cylinder sponkami, okolo krku mi upravila ešte kožušinu. „Z diaľky by si Vás mohli pomýliť s nejakým džentlmenom,“ opýtala sa so strachom.
„Som si istá, že džentlmen má omnoho krajšie šaty ako sú tieto Emma. Choď si po svoje veci, stretneme sa dolu. Nech nemusí strýko čakať.“
„Áno slečna,“ urobila pukerlík a ponáhľala sa naspäť.

Ak prežijem tieto sviatky, pomyslela som si, budem si gratulovať.