Veľmi!!! sa ospravedlňujem za zanedbanie poviedky.... pridala som 4 časti!! (btw)... nešiel nám internet cez víkend... ach... dúfam že sa na mňa v celku nezabudlo.. príjemné čítanie :)
Celý
týždeň bol v škole obrovský zhon. Blížili sa prázdniny
a profesori nás trýznili testami. Sarah k tomu mala besedu, ktorá
mala byť už zajtra. Ani som si nestihla uvedomiť a už bol štvrtok. Celý
týždeň som myslela na to, čo som si povedala v pondelok večer. Najhoršie
však na tom bolo, že som začínala mať pocit. Pocit ktorý som si samozrejme
nemohla či skôr nechcela pripustiť, že Ryan sa mi trochu vyhýba. Prečo by to
robil? Alebo som si to jeho správanie naozaj len domyslela?
„Ale no
tak Ana, nebuď taká skleslá, čo sa deje?“ spýtala sa ma Sarah na obede.
„Veď
vieš, Ryan“
„Každým
dňom sa mi zdá byť nervóznejší.“ Neodpovedala som na a ona potom
taktiež už nič nepovedala, rozlúčili sme sa a šla smerom, ktorým mala
triedu.
Každou
ďalšou minútou som mala skleslejšiu náladu, ale prečo? Veď z Ryanom som si
ani v podstate nenaznačila, že niečo cítime. Stála som pri svojej skrinke
do ktorej som si dávala učebnice z predošlej hodiny a vyberala si tie
ktoré som potrebovala na ďalšiu. Mali sme matematiku, poslednú hodinu.
Učebnica, zošit a pomôcky na rysovanie bolo pre mňa asi moc, pretože pri
vyberaní mi spadli, ešte že akurát zvonilo a nikto si nevšimol moju
nešikovnosť.
„Ahoj“
povedal, Ryan?!! A sklonil sa ku mne aby mi pomohol. Keď sme vstali ostali
sme nehybne a hľadeli si do očí. Spamätal sa a rýchlo mi podal moje
veci. Usmial sa a ja tiež. „neviem prečo, ale mám nutkanie sa ti
ospravedlniť za to, že som sa ti asi vyhýbal, vlastne že som sa ti
vyhýbal. Bolo to moc okaté a vlastne prepáč.“ Pozeral na mňa
„Nemusíš
sa mi ospravedlňovať, veď to nič..“ prerušil ma
„Ale
musím, pretože..“ nedopovedal
„pretože?“
zopakovala som spytujúcim sa hlasom, „Ryan..“ chcela som povedať, ale než to
vyšlo z mojich úst naklonil sa ku mne a pobozkal ma na pery. Aj keď
som na neho celý týždeň myslela a čakala na tento moment, bola som
zaskočená, ale rada. Ryan mi opätoval moju túžbu a daroval mi svoj
prvý bozk. Ten bozk bol krásny, jeho pery sa opäť pomaly vzdialili a jeho
oči sa zahľadeli do tých mojich. Chytil mi tvár do dlaní a opäť sa ku mne
približoval....
„Hej, vy tam!! Nepočuli ste!! Zvonilo“ Ryan ma pustil... blížila sa k nám učiteľka, ktorú som ja nepoznala, ale Ryan asi áno „Ryan Parker, ste hluchý!“ no keď vedľa nás prišla, nezastavila. Kráčala ďalej, asi aj ona meškala na hodinu
„Áno
slečna Fosterová, už idem“ pozrel sa na mňa a usmial sa. Potom sa vydal za
ňou a keď vošla do triedy Ryan vošiel za ňou.
Ja som si
sadla pri svoju skrinku a škerila sa tak ako sa len dalo. Nešla som na
hodinu, nemohla som pretože sa vo mne niečo dialo. Povedala som si, že je
zbytočné sa ukazovať na konci hodiny a nebolo by dobré keby ma niekto
vidí. Rozhodla som sa odísť teda zo školy. Sarah som do skrinky hodila odkaz
nech ma nečaká, že k nej prídem po škole. Chcela som prísť ja a vidieť
či to čo sa práve stalo nebol iba výplod mojej bujnej fantázie.
Cestou
domou som šla pešo, pomaly a vychutnávala si každý chladný vánok čo
zafúkal. Do uší som si dala slúchadlá a nechala prúdiť myšlienky. Napadalo
ma milión slov, ktoré by opísali ako sa teraz cítim. Ale len jedno bolo podľa
mňa úplne presné... voľná
Pretože
som cítila konečne to čo som chcela, usmievala som sa pre vec ktorá mi na to
dávala dobrý dôvod a srdce ktoré už bolo z časti vyplnené
sa teraz úplne zacelilo vecou, ktorá tam ako jediná chýbala...
láska!
To je naaaadhera! Vsetky 4 casti som hned zlhtla :D a asi sa vznasam aj spolu s anou ! Ochhh <3
OdpovedaťOdstrániť:) to som radáá že sa páči... :P
Odstrániť