DoR 27.časť

Akurát v tom momente, v ktorom som zavrela dvere mi zazvonil mobil- esemeska. Písala mi Sarah, že nechápe, ale teraz jej to už nevadí pretože každý okolo nej sa spáva čudne.. do zátvorky dala -Ryan & ty. Musela som sa pousmiať, nie kvôli sms, ale kvôli tomu, že ako som si prečítala jeho meno napadol ma dnešok. Avšak vzápätí som ostala sklamaná, pretože mi to prišlo akoby sa to stalo už veľmi, veľmi dávno. Akoby to bola už iba matná spomienka na moju minulosť. Nemohla som dopustiť aby som na to tak ľahko zabudla, musela som si to pripomínať, myslieť na to celú dobu, až kým nepôjdem k Sarah. Prepadla ma ďalšia obava, čo ak to nechcel spraviť a teraz sa mi bude vyhýbať alebo horšie, čo ak som vážne začala snívať a toto sa mi iba zdalo? Na šťastie ma z môjho tuhého premýšľania vytrhla Agatha, ktorá práve vošla a pri otváraní dverí do mňa vrazila, omylom.. dúfam.

„Auu!!“ zakričala som pretože to fakt bolelo

„Tvoja chyba“ usmiala sa a vyšla hore schodmi , ja som po nej iba zamračene zazerala

„Čo sa stalo miláčik?“ pribehla mamka z varechou v ruke

„Ale nič mami, nič“ nechcela som žalovať a potom dostať príučku, preto som pomaly išla ku schodom a kráčala nimi hore. Uvedomila si, že ma rameno vlastne ani nebolí.

Zabuchla som dvere tak silno ako som vládala na protest pre Agathu, ktorá to musela počuť a aj pochopiť. Tašku som hodina na posteľ a rýchlo odpísala Sarah.

Ahoj, som u teba za pol hodinu, pôjdem na bicykli.. Ana

Samozrejme, že vždy keď niečo potrebujem, nie je to k dispozícii alebo to nefunguje.. v tomto prípade gumy nie sú nafúkané a ja nemám pumpu. Bicykel som nahnevane hodila späť na miesto, na ktorom ležal a vydala sa pešo smerom k Sarahinmu domu. Nechcela som jej písať ďalšie smsky, preto som sa snažila pridať do kroku a prísť tam aspoň do štyridsiatich piatich minúť.

„Čože taká zadychčaná?“ spýtala sa ma zo smiechom keď mi otvorila dvere

„Prepáč, že meškám.. ale bicykel ma sklamal“ zamračila som sa „na plnej čiare a musela som ísť pešo“

„To je v poriadku.“ Usmiala sa, zatiaľ sme mlčky prechádzali do kuchyne kde mi išla naliať pohár vody

„Ďakujem“ povedala som keď mi ho podala

„Ahoj“ povedala Sarah a ja som sa otočila aby som videla komu sa zdraví. Bol to Ryan, ktorý sa usmieval, avšak moja reakcia zaskočila aj mňa. Vodu, ktorú som práve držala v ústach vyprskla, rýchlo som si dala ruku na ústa aby som zvyšné stekajúce kvapky zastavila „prepáč. Ježiši, to som nechcela“ vzala som si utierku no keď som sa pre ňu natiahla zvalila som aj dózu v ktorej sa destilovala voda. Sarah sa smiala stále viac a ja som sa chcela stále viac podkopať niekam hlboko do zeme.

„Ana!“ nič viac z nej nevyšlo, jej prenikavý smiech bolo počuť v celom dome. Keď som sa pozrela na Ryana

„Bethi s-si v poriadku?“ pozeral na mňa ustarosteným výrazom v očiach

„Ja neviem..“ Sarah mi skočila do reči

„Ana, to je v poriadku. Ja len, že toto je prvý krát čo si spravila vážneže nejaký..“zastavila sa  a premerala si ma „trapas?“ opäť sa začala smiať „okey.. okey, som v poho, už som skončila“ usmiala sa „takže vodu si asi nedáš? Čo teda?“

„ďakujem nič, radšej“ aj ja som sa na ňu usmiala

„Sarah, mohla by si nás..“ skočila mu do reči

„Jasné, jasné... chápem“ prižmúrila oči. Bola som si vedomá toho, že sa Sarah rozprávala z Ryanom a ťahala z neho čo sa dalo. Čítala som jej z očí, že chce potom počuť aj moju verziu, vyšla z kuchyne.

„Naozaj si v poriadku, čo sa stalo Bethi?“ opäť sa spýtal ustarostene

„Naozaj, ja len- len neviem čo sa so mnou deje. Naozaj neviem. Keď som ťa teraz zbadala, ani sama neviem čo mi prebleslo hlavou, že som to musela celé vypľuť“ nenúcene som sa zasmiala. On sa oprel o pult a hľadel na mňa. Mal stále oblečené to, v čom bol v škole. Čierne užšie rifle a červené obtiahnuté (véčkové) tričko. Ani raz som sa mu nepozrela do očí, až keď som dopovedala. Tie jeho tmavomodré oči ma vždy pohltili... „... rozmýšľala som, či sa to vlastne stalo a keď som ťa uvidela tak, tak..“ neskutočne ma hypnotizoval svojím pohľadom a ako sa na mňa usmieval.

„Bethi“ usmial sa „áno, stalo sa to. Naozaj som ťa pobozkal a chcel to spraviť viac krát, ale..“

„Ale??“ zopakovala som

„Ale keď to nechceš alebo no jednoducho to tak necítiš“ usmiala som sa,

„Neviem na teba prestať myslieť od kedy si ma začal navštevovať v nemocnici“ po mojich slovách ku mne pristúpil  

„Ja na teba neviem prestať myslieť od kedy som ťa zbadal“ usmial sa „iba si sa mi páčila, priznávam, ale potom čo sa stalo s Calebom. Niečo sa vo mne zlomilo“ chytil mi tvár do dlaní „mám potrebu byť pri tebe“ priblížil sa ku mne tak blízko, že som cítila ako dýcha. Zahľadel sa mi naposledy do očí, potom som ich zavrela a ucítila jeho nežné pery. Teraz som vedela, že ak náhodou zabudnem na to poobedie keď ma pvýkrát pobozkal, stačí ak to spraví znova.