DoR 31.časť (posledná)

Takže toto je posledná časť poviedky... a aj moja posledná poviedka :) 
ďakujem Barči, že mi dovolila pridávať na jej blog a aj tým, ktorý si totu čítali :) 

Ako som nemala myslieť na Simona a Agathu, keď vlastne kvôli nim som bola tam kde som bola. Alebo to nebolo kvôli nim? Ale kvôli mne samej? Zaoberať sa touto otázkou bola chyba, pretože to znamenalo ďalšie komplikácie.

Do dňa, kým neprišla návšteva a nepovedala mi tie slová, ktoré som potrebovala počuť, som bola stratená. Keď na to teraz myslím, tá osoba, tie osoby mi pomohli viac než som si kedy mohla myslieť.

                                                            ------------

„Anabeth Piercová, máte návštevu“ vošla mi do izby sestrička, ktorú som nepoznala. Ani sympatická nebola, stará... možno okolo štyridsiatky žena, ktorá mala v očiach, že všetko vie. Prikývla som bez akéhokoľvek prejavu citov. Bola som tu už dva týždne, rovnaké pravidlá- každý druhý týždeň návštevy a potom znova absencia.

Tešila som sa na mamku a ocka, ale keď som zbadala, že obetovali svoje návštevy a prišli iné osoby, bola som šťastnejšia o to viac. Vrhla som sa okolo jeho krku a plakala tak silno ako na Simonovom pohrebe.

„To je dobré“ tíšil ma „Sarah mi všetko povedala. Nevadí mi, že si mi to nepovedala, ani ja by som to nedokázal“

„Bála som sa, že až sa to dozvieš, že..“ skočil mi do reči

„ Nikdy by som....“ pozrel sa mi do očí „ako by som mohol nechať tak skvelé dievča? Ako si si to mohla myslieť?“  nevedela som čo povedať

„Ana“ povedala po chvíli Sarah „neskutočne nám chýbaš“ prišla ku mne a ukradla ma z Ryanovho objatia

„Aj vy my chýbate“

„Ja teda pôjdem a nechám Vám priestor“ Objala ma ešte raz  a vyšla zo spoločenskej miestnosti, keď stála pri dverách usmiala som sa na ňu

„Budem musieť ísť aj ja.“ Pozrel na mňa smutne „inak ma z tadiaľto budú musieť vyniesť násilím“ usmial sa. Pristúpil ku mne a konečne mi dal to čo som mala odopreté dva týždne a teraz aj odopreté mať budem. Konečne som ucítila jeho pery, ktoré patria len mne a mne aj patriť budú. Cítila som to, či už skôr aj vedela.  „Budem na teba čakať až kým sa nevrátiš späť domov Bethi.  Aj keby to mali byť roky!“ chytil mi tvár do dlaní a pozeral sa mi do očí. Prikývla som zo slzami v očiach.

Prišla k nám sestrička „Mladý pán čas vypršal, už musíte ísť“ tvárila sa neskutočne vážne

„Už idem“ odvetil jej tiež vážnym tónom, ale ani raz neodvrátil pohľad z mojich očí, usmial sa „Milujem ťa, Bethi“ a dal mi bozk na čelo, vedel tak ako ja, že keby sa opäť dotkne mojich pier, nechcel by ich už viac pustiť zo svojho zajatia.

Keď sa odtiahol povedala som „Aj ja ťa milujem Ryan“  a usmiala sa najúprimnejším úsmevom aký som kedy mala na tvári...

Ešte na jeden moment som stratila silu bojovať... a to vtedy, keď som sa pozerala ako odchádza a uvedomovala si, že ho neuvidím hodnú chvíľu. No keď som sa vrátila na izbu a ľahla si, moje ústa sa skrútili to širokého úsmevu. Myslela som na to ako ten čas bude musieť ísť rýchlo, rozhodla som sa, že urobím všetko preto, aby môj pobyt na tomto mieste skončil skôr než ktokoľvek stihne povedať „švec“.. tento krát si nemôžem dovoliť ostať tu dlho, pretože tam vonku na mňa čaká mamka s ockom, moja najlepšia priateľka Sarah, jej brat a zároveň môj priateľ, ktorého nesmierne milujem a nebojím sa povedať jeho meno nahlas- Ryan.