26.časť

Moja postel bola síce užšia ako u otca alebo doma v Kanade, no nič sa nevyrovnalo pocitu dokonalej oddýchnutosti, ktorú som tu zažívala. Zvyčajne som vstávala okolo desiatej, ak som si mohla pospať. Ale po prvej noci tu po dlhých rokoch, som mala úsmev na tvári keď som odtiahla závesy na okne a zbadala červenú oblohu. Slnko ešte len vychádza. Keď som zišla dolu len v papučiach a narýchlo prehodenom župane, Charlie, tvrdí spáč na mňa pozrel len jedným okom a vrátil sa k spánku. Zašla som cez dlhú úzku chodbu do kuchyne. Ťahala ma vôňa čerstvého chleba, vajíčok a ešte čohosi silného, no zároveň príjemnej sviežej vône. Stará mama mala v ruke rozmarín a jemne s ním aranžovala misu.

„Dobré ráno,“ podišla som k nej.

„Dobré,“ s úsmevom pritakala.

„Kde je dedko?“ vzala som si do dlane rajčinu a zahryzla do nej. Svieža šťava mi stekala dolu po suchom hrdle. Nebadane som povzdychla.

„Šiel na obchádzku k nájomcom a povedal, že pomôže aj s odhŕňaním snehu. Cez noc napadlo viac ako pol metra.“

„Prezlečiem sa a pôjdem mu pomôcť,“ veselo som nadhodila. Bola som hore desať minút, no už som pomaly začala rozmýšľať, či ma nechytí nuda. Ako sa ukázalo, našťastie nie.

„Len si pekne sadni, najskôr sa naraňajkuješ. Urobila som omeletu. Dáš si čaj?“ po príkaze, mi jemne položila otázku. Niekedy ma vedela vyviesť z rovnováhy. Priam umelecky vedela zmeniť typ rozhovoru.

„Áno dám. Si horšia ako otec,“ zahundrala som, no posadila sa na stoličku.

„Na robotu budeš mať dosť času a keď...“ Udialo sa to tak rýchlo, že som takmer len stŕpnuto zostala sedieť. Vyšmykol sa jej hrnček s čajom, podlomili nohy a pritisla si ruku niekde v oblasti hrudníka.

„Bože...“ moje slová sa stratili v slabom výkriku. Padala k zemi a v tej chvíli som vyskočila zo stoličky a konečne donútila svoje telo k pohybu. Stihla som ju zachytiť, než sa jej bezvládne telo dotklo zeme. Nehybnú som ju opatrne položila a na krku jej nahmatala pulz. Roztrasene som vydýchla. V hlave som cítila aj svoj vlastný a hlava mi dunela. Utekala som k telefónu a vytočila záchranku. Pokým prišli, jej hlavu som si položila do lona a jemne ju hladkala, pričom som si mrmlala upokojujúce slová. Keď jej pokojné telo nakladali do sanitky, dovolila som svojim pocitom preniknúť. Zakryla som si dlaňami ústa a potlačila hlboký vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Slzy ma pálili na studených lícach.