„Kde
ideme?“ Opýtal sa Edmund.
„Neviem...“
priznala Bella. „Myslela som, že by sme sa mohli ísť prejsť.
Pri rozhovore sa človek niekedy dozvie aj to, čo nechcel,“
uškrnula sa.
„Dobre, poď radšej ty za mnou,“ sebavedomo sa pred ňu postavil a zarazil
jej pohyb. „Niečo ti ukážem.“ Teraz viedol Edmund Bellu. Išli
k stajniam a keď Edmund poslal koniara nastrojiť kone, Bella sa
zamračila.
„Svojho
koňa si zvyčajne chystám sama. To je prvá vec, ktorú by si mal o
mne vedieť,“ razantne vytrhla mladému chlapcovi sedlo z rúk. Ten
len vystrašene pozrel na koniara, ktorý ho tým zrejme poveril.
„Slečna, sedlo je ťažké. Nechajte to na mňa.“
„Isabella,
poznáš niečo také ako služobníctvo?“ Edmund si ju premeral s
úsmevom.
„Nie
chlapče. Choď radšej nasedlať koňa tvojho pána.“ Edmundovu
otázku ignorovala. Začínala rozmýšľať o tom, či to bol dobrý
nápad. „Len sa smejte, pane,“ povedala ironicky. Nemala rada,
keď za ňu niekto robil prácu. Navyše staranie o kone bola jej
záľuba a nie príťaž. Edmund najprv hrozivo očervenel, potom
pokojne vydýchol.
„Dobre.
Môžete odísť, kone si nachystáme sami,“ vyhlásil. Starší
muž aj chlapec sa najskôr nehýbali a vyvaľovali oči, ale napokon sa pobrali preč. Bella naňho pochybovačne pozrela a aj pri tom letmom
pohľade vedela, že tým chce niečo dokázať. Nebola oblečená
tak, ako zvykla jazdiť. V stiahnutých šatách a dámskom sedle sa
jej nesedelo dobre.
„Možno
by som sa mala ísť prezliecť...“ neisto poznamenala. Edmund
svojho koňa vyviedol zo stojiska.
„Chceš
sa tomu vyhnúť?“ zdvihol kútiky úst.
Bella
sa zamračila. „Vôbec nie!“
„Tak
potom nechápem, kde je problém. Veď si v jazdeckom.“
„Ale
to sú šaty,“ namietla.
„A
čo iné by si mala mať?“ uchechtol sa. Až po malej chvíli mu to
doplo. Spomenul si, čo mala oblečené v ten prvý deň. „Vari
nevieš jazdiť v sukni ako dáma?“ Pohľadom si ju obzrel od hlavy
po prsty na nohách. Teraz ju urazil. Od kedy sa ich správanie
zmenilo na také osobné? Pomyslela si Bella. Ešte nijaký cudzí
muž sa k nej takto nesprával.
„Samozrejme,
že viem.“ Zdvihla bradu a vystrela plecia. Čo tým sleduje?
„Zatiaľ
o tom nie som presvedčený.“
„Myslím,
že ťa veľmi rýchlo prepočítam.“ Vyviedla Asha von a bez
ponúkanej pomoci nasadla. Trvalo jej to síce chvíľu, pretože
mala nepohodlné oblečenie.
„Veď
ma.“ Bella uchopila vôdzky pevne do rúk a vystrela sa ako lineár.
Presne ako ju to učili.
Edmund
si pri pohľade na ňu pomyslel, že krajšiu a tvrdohlavejšiu ženu ešte nestretol, a ani nestretne. Tým si bol istý.
Bol to obraz ženy, nie dievčaťa ani divošky, ktorý videl
v prvý deň. Na tmavom žrebcovi vo fialových šatách z brokátu
vyzerala ako madona. Hnedé oči jej žiarili výzvou a jemným
náznakom posmechu.
„S
radosťou,“ jeho oči sa smiali. Než stihol dať svojmu koni
pokyn, vyrazila na lesnú cestu cez bránu. Zachvátil ho chlad a po
chrbte mu prešli zimomriavky. Zaklial. „Dočerta čo robíš? Stoj!“ Lesy
sú tu zradné a na cestách sú stromy. Popohnal koňa a keď sa
zjavila asi tridsať metrov pred ním, cez jeden ladne preskočila.
Svojho koňa hnala moc rýchlo. Pred nimi sa rozprestrelo široké
priestranstvo -lúka- ktorá bola teraz pokrytá vrstvou snehu.
Pomaly ju dobiehal. Sústredil sa len na ňu a keď sa pár metrov
pred ním zjavil niečo vyše jeden a pol metra vysoký plot, nečakal
to. Jeho kôň sa vzpätil, ale ona svojho popohnala a keď ho
preskočila a pokračovala, urobila naňho dojem. Išla do ovocných
sadov, cez ktoré bolo teraz ľahko vidieť na metre ďaleko, keďže
stromy nemali husté koruny listov. Zazrel záblesk fialovej a
prekvapilo ho, keď naňho čakala. Ruky si prekrížila na
prsiach a usmievala sa.
Pri
pohľade na jeho tvár, sa Belle úsmev ešte rozšíril. Bol opäť
celý červený od zlosti.
„Čo
si si myslela?“ zrúkol. Tváril sa ako by ju išiel zmlátiť.
Úsmev
jej zamrzol na tvári. „Ty sa hneváš?“
„Áno,
hnevám sa! Mohla si sa zabiť!“ Zoskočil z koňa a zastal pár
centimetrov od nej. „Pýtam sa ťa ešte raz, čo si si myslela?“
„Neznesiem
ten tvoj arogantný pohľad!“ Bella ho prepichla očami a prstom v
rukavici ho šťuchla do hrude. Prekvapene rozšíril oči. Hnev
prešiel Edmunda tak rýchlo, ako aj prišiel. Pozrel na jej zovreté
pery a mal chuť ju bozkávať. Zase.
„A
prečo si taký podráždený? Nie si môj brat, nie si môj otec,
dokonca si mi neni ani rodina a už vôbec nie si môj manžel, takže
naozaj nechápem...“
„Jazdíš
celkom obstojne,“ usmial sa na ňu a prerušil jej hlasné
protesty. Prekvapene zažmurkala a stíchla.
„Takže
obstojne?“ napokon zvodne vykrivila ústa. „Ani ty nejazdíš
najhoršie.“ Ich doberanie bolo preč. Sklonil k nej tvár a
obláčiky ich dychov v mrazivom vzduchu sa spojili do jedného.
Pozeral jej uprene do očí.
„Teraz
ma pobozkáš?“ Bella ťažko prehltla.
„Vyzerá
to tak, zlatko,“ samoľúbo sa usmial.
„Povedala
som ti, aby si ma tak nevo...“ Keď sa ich pery spojili, spokojne
vzdychla a jemne ho udrela do hrude. Keď ju Edmund bozkával, cítil
sa naplnený. Bola jeho a on bol jej.
Ďalšia skvelá kapitolka, aj keď trošku krátka (nič v zlom)... Jediné čo mi vadilo bola časť vety: si mi neni ani rodina... čo mi strašne ťahalo všetky nervy.. :) Ale inak je to vážne skvelé.. :)
OdpovedaťOdstrániťokej berem všetko :) ale väčšinou dávam časť tak na 1 A4 vo worde a táto mi vyšla na 1 a niečo .. a dakujem :) x
OdstrániťDnes si nedala síce časť, ale túto som si stihla prečítať až dnes a je to krásne. Úplne sa mi to krásne číta s otvorenými ústami. Je to super =) S.
OdpovedaťOdstrániťdakujem :)
Odstrániťje úžasná :) :) a dneska ma prekvapilo, keď som našla na boku pozrite si a tam erica mohn kvam a auroramohn :) myslela som si že som jediná, ktorá pozerá ich blogy :D :)
OdpovedaťOdstrániťdakujem :) nie nie
Odstrániť