12.časť

 Bolo to... očarujúce. Bella nenašla v mysli žiadne iné slová než toto. Aj keď to bolo podľa nej nedostačujúce pomenovanie.

Edmund sa spokojne usmieval. Videl ako hľadela na scenériu pred sebou a nevedela zo seba vydať nič viac len mrmlanie. Stáli na kopci asi dve hodiny cesty od domu. Pod nimi sa zvažoval strmý kopec, teraz pokrytý polmetrovou hrúbkou snehu. Od západu až po východ sa tiahli zasnežené kopce a lúky. Slnko zapadalo za obzorom. Ružové oblaky zdobili oblohu a posledné lúče im osvetľovali tvár. No všimol si aj búrkové mraky, ktoré ho znepokojovali už predtým.

Po chvíli si ich všimla aj Bella. „Mali by sme sa vrátiť.“ Prešla si jednou rukou po ramene v snahe, trochu si ho zohriať. Telo mala celé premrznuté a zdalo sa jej zvláštne, že si to doteraz nevšimla. Pri rozmýšľaní ako sa zohriať, jej zaškŕkalo v bruchu. Ani na to doteraz nepomyslela.

„Áno, mali.“ Pritakal a keď si všimol ako sa trasie, pohľad mu znežnel. „Je ti zima.“ To nebola otázka. Vyzliekol si hrubý kabát, nahol sa zo sedla a prehodil jej ho cez plecia. Keď si Bella všimla, že na sebe má len košeľu, kabát si dala dole.

„V žiadnom prípade. Ochorieš a...“

„Neboj sa o mňa, vydržím.“

„Nie,“ rezolútne zamietla, no keď sa aj napriek svojej vôli zachvela, prevŕtal ju svojim pohľadom.

„Edmund nebudem mať na svedomí tvoje...“

Znovu ju prerušil. „Ticho. Viac sa o tom nedohadujem.“ Povedal to tónom, ktorý nezniesol protest.

Počastovala ho nepekným pohľadom. „Rozmýšľam či mi budeš stále niečo prikazovať. Za posledný týždeň to bolo druhý krát,“ poznamenala.

„Mala by si si začať zvykať.“ Otočil koňa a vydal sa po spiatočnej ceste. Ignorovala jeho poznámku a nasledovala ho. Jeho kabát voňal senom a koňmi a bol príjemne teplý. Bol dva krát taký veľký ako ona. Skrútila sa doňho, ale začínala mať strach, že sa stratia. Slnko už úplne zapadlo a nastúpila tma. Čierne mraky naznačovali búrku, ktorá sa po pár minútach stala reálnou. Edmunda takmer vôbec nevidela. Vlastne nevidela viac ako tri metre okolo seba. Husté, veľké vločky rozvieval silný ľadový vietor a začínala mať vážnu starosť o Edmundove zdravie. Nevidela už ani kopce, len bielobu. Sneh padal tak husto, až nás oslepoval. Bella nerozoznala kde sa končí cesta a kde je jarok a za ním pole. Na tomto úseku cesty nelemovali živé ploty ani stromy, ktoré by ju viditeľne ohraničovali. Zmocnila sa jej panika. Cítila, ako jej zviera žalúdok a už to nebolo od hladu. Nie, to určite nie. Ale panika jej nepomôže. Mala by sa spoľahnúť na Edmunda. Vzápätí sa Ash potkol na klzkej ceste. Rýchlo nadobudli stabilitu, ale Bella mala pocit, že jej srdce bije niekde v hrdle.

„Edmund!“ zakričala na matnú postavu pred sebou. Tá sa jej nakoniec stratila. Kričala, ale nikto ju nepočul. Aj v Edmundovom kabáte jej začínalo byť zima. Bolo jej do plaču a kôň bol čoraz nepokojnejší. Chcela to už vzdať keď ju silná ruka chytila okolo drieku. Edmund jej dal upokojujúci bozk. Jeho pery boli premrznuté. Vytiahol ju zo sedla a posadil pred seba len jednou rukou. Druhou zobral Ashove opraty. „Neboj sa zlatko. Domov sa v tomto počasí nedostaneme, ale poznám jedno miesto.“

Po štvrť hodine prišli k malému domčeku v strede ničoho. Okolo boli len stromy a k domu viedla cesta, ktorá bola pod niekoľko centimetrovým snehom.

„Kto tu býva?“ Bella si nebola istá či ju počul, ale po chvíli odpovedal.

„Nájomník, no teraz by nemal byť doma. Dúfam. Ak áno, modli sa, aby nás neprivítal z puškou,“ uškrnul sa.

„Nemá ťa rád?“ čudovala sa. Usmial sa na ňu, akoby mu jej otázka prišla rozkošná.

„Nie, to nie. Ale do tejto oblasti nikto nechodí.“ Zosadol a keď pomáhal Belle, nohy mala také premrznuté, že keď dopadla na zem, podlomili sa jej a zosunula sa na jeho vysokú postavu. Pár krát zaklopal a keď počuli kroky po schodoch, Edmundovi sa uľavilo. Bolo počuť mrzuté mrmlanie.

„Kto tu otravuje v tento čas...“ chlap zmĺkol a oči sa mu rozšírili, keď zbadal Edmunda pri dverách. „Bože čo tu robíte, pane? Poďte rýchlo do vnútra!“ Bella zaletela pohľadom ku koňom.

„Ja sa o nich postarám. Choďte sa zohriať pred krb.“

„Je to milý chlap. Aj keď trochu uhundraný,“ zaškľabil sa, keď ich nechal vnútri samých. Potisol ju dopredu. Prešli cez malú chodbu do obývacej miestnosti. Dom bol zariadený skromne, no veľmi útulne. Pred krbom bola drevená lavica, kde si obidvaja bez slov sadli. Belle zaletela ruka k zatúlanej kučere, ktorá padala Edmundovi do čela. Popri tom sa mu dotkla tváre a zistila, že je studený ako ľad. Hľadel na ňu, zatiaľ čo si dala dole jeho kabát a jeho zamotala do dvoch diek, ktoré našla v kúte na stoličke.

„Nevil sa o to postará,“ povedal, keď rozmýšľala čo urobiť s mokrými vecami. „Poď ku mne.“ Nadvihol deku z jedného boku a podržal ju vo vzduchu pokým sa oňho neoprela. Zabalil ich oboch do tepla a navzájom sa hriali. Bella sa nevedela sústrediť. Pohľad jej neustále zabiehal k jeho ústam. Bolo to od nej sebecké? Bol premrznutý na kosť, dal jej jediné teplo, ktoré mal -kabát- a ona myslí len na to, ako chutia jeho bozky.

„Už ti nieje zima?“ opýtala sa ho s obavami.

„Mm... je.“

Zamračila sa. „Pôjdem pohľadať nejaký čaj a dám uvariť vodu...“ Chcela sa postaviť, ale stiahol ju vedľa seba. „Čo robíš Edmund?“

„Viem aj o niečom inom,“ zamumlal.

„Čo myslíš?“ zamračila sa.

„Ako sa zohriať.“