7.časť

Dom bol nádherne vyzdobený, na závesoch zo zlatého hodvábu sa hompáľali vianočné gule, dvere zdobili girlandy z ihličia, cezmínu a brečtanu ovinuté stuhami. Stoly dekorovali sviečky a trvalky ako chryzantémy a vianočné ruže. A niekto zavesil na niekoľko dverí aj trsy imela.

Vošli do veľkého prijímacieho salónu zariadeného pohodlným nábytkom, v ktorom nechýbal hrací stôl, klavír, písací stolík a stohy kníh a periodík. Ako prvého Bella zazrela Maxa, lorda Llandrindona. Tento muž pôsobil impozantne a mocne, čo bolo pri takom mladom veku nezvyčajné. Keď zbadal Bellu, milo sa na ňu usmial a kývol jej na pozdrav. K jej strýkovi sa pristavilo hneď niekoľko mužov, väčšinou obchodníci. So všetkými sa slušne pozdravila, ale do rozhovoru sa nemala chuť zapájať, aj keď niekedy ju až štípali ústa ako chcela niektorého z nich opraviť. Strýko to vedel, sám ju zaúčal do mužských tém o obchodoch, politike a ďalších veciach o ktorých by mladé dievča nemalo vedieť. Preto musela držať jazyk za zubami. Bolo by to neslušné keďže je žena a jej názory by vysmiali alebo prinajlepšom ignorovali. Thomas Bowman, bohatý obchodník z Ameriky rozprával o výrobe a expandovaní mydla do Anglicka. Bol zavalitý, nízky, v tvári celý červený, s ústami lemovanými mohutnými mrožími fúzmi. Na hlave mal príčesok, ktorý vyvolával dojem, že už-už skĺzne a niekam ujde. Jeho manželka Mercedes bola presný opak: vychudnutá krehká osôbka s prísnym pohľadom a úsmevom, ktorý pretínal jej tvár ako prasklina v zamrznutom rybníku. Tento pár pôsobil, akoby sa nezmestil pod jednu prikrývku. Spájalo ich len jediné: nespokojnosť so životom a svojím partnerom. Kým strýko pokračoval v konverzácií, Bella cúvla do kúta miestnosti a odtiaľ sa všetkému prizerala. Keď to najmenej čakala, osoba ktorú očakávala celý čas kráčala jej smerom.

„Isabella,“ vyčarila ten najkrajší úsmev.

„Anna,“ kývnutím ju pozdravila. Na sesternicu bol pekný pohľad. Zlatisté kučery mala vypnuté a jasnomodré oči dávali najavo sebavedomosť, ktorá jej nikdy nechýbala. Už počas prvej sezóny v spoločnosti lámala srdcia mladých mužov a jemne, ľútostivo odmietala viacerých nápadníkov. Ako ju aj jej strýka oboznámila jej mama lady Bladfordová, očakávala ponuku od Edmunda Deloryho. Asi pol hodinu vykladala Belle klebety o všetkých v miestnosti a nezabudla spomenúť aj hostiteľa, ktorý sa správal presne tak, ako predtým. Sebavedomo. Videla, že vystupoval s istotou muža, ktorý si je vedomý vlastnej autority. Anna na ňom visela pohľadom celý čas a takmer celú dobu neprestala rečniť o tom, aký úžasný má statok, aký je bohatý, ako sa k nej pozorne správa... Belle to už začínalo liezť na nervy. Našťastie ju zachránil Max, Edmundov priateľ, ktorý ju prišiel pozdraviť. Anna naňho vypleštila oči, ale rýchlo sa spamätala.

„Mylord, toto je moja sesternica lady Anna Blandfordová,“ predstavila ju Bella. Prívetivo kývol hlavou, no z jeho správania bolo jasné, že Annu okamžite pustil z hlavy ako nepodstatnú osobu, čo sa jej sesternici stáva málokedy. Po pár minútach rozhovoru sa k nim priplietla aj Bellina teta, ktorá sa svojimi prázdnymi názormi spolu s dcérou nemohla zapájať do ich rozhovoru. Edmund uvidel priateľa v spoločnosti troch dám a s prekvapivosťou si uvedomil, že jedna z nich je tá žaba z rána. Takmer ju nespoznal. Nebola vyobliekaná ako ostatné dievčatá ale jej výzor pripomínal bábiku. V tmavomodrých šatách a stužkách vo vlasoch pôsobila ako tortička. Veľmi chutná tortička, pripomenul si už po druhý krát. Podišiel k nim. S Blandfordovcami sa už stihol pozdraviť a preto venoval pozornosť Isabelle.

„Dobrý večer,“ uklonil sa jej. Mal oblečené tmavé sako, ktoré dokonale sedelo na jeho urastenej postave, sivé nohavice, čerstvo vyžehlenú bielu košeľu a úhľadne uviazanú čiernu kravatu.

„Dobrý večer.“

„Edmund, myslím, že ťa hľadá matka...“ Max poznamenal ešte skôr, než sa pri nich zastavila. Pozdravila sa s Bellou, ale vyzeralo to, že ju takmer nevníma.

„Edmund, možno by si mohol vziať pred večerou lady Bladfordovú a lady Annu na prechádzku okolo domu.“ Zrejme sú ich vydaju priklonené obe rodiny.

„Och, áno,“ nadšene zareagovala Anna. „Môžeme ísť mama?“

„To je dobrý nápad,“ odpovedala.

Edmund sa na obe usmial. „Bude mi potešením.“ Potom sa obrátil k Belle. „Nepridáte sa k nám, slečna Ashburnová?“

„Nie!“ zamietla rýchlo a vzápätí si uvedomila, že jej odmietnutie bolo priveľmi dôrazné. Jemným tónom dodala: „Prejdem sa po usadlosti neskôr, ďakujem.“

Premeral si ju zhora nadol a potom sa zastavil na jej tvári. „To vám však už možno nebudem k dispozícií.“ Stuhla pri šteklivom výsmechu v jeho hlase, no nemohla od neho odtrhnúť pohľad. V hrejivom svetle salóna sa jej oči leskli zlatisto a škoricovohnedo.

„V tom prípade si budem musieť poradiť bez vás,“ odvetila ironicky. Len sa uškrnul. Keď odchádzali, zamrmlal Anne čosi, čo ju tak rozosmialo, že lapala dych. Nedalo sa poprieť, Edmund Delory bol svojou mužnosťou a trúfalými tmavomodrými očami chlap na zjedenie.