8.časť

Po večeri si chcel Edmund zapáliť na terase s Maxom a ďalšími pánmi cigary, ale jeho matka mala zrejme iné plány. Odtiahla ho do knižnice. S pocitom, že potrebuje niečo silnejšie ako víno, podišiel k skupine fliaš a karáf, ktoré stáli na mramorovej doske jednej zo skriniek. Edmund odjakživa nenávidel rozhovory s mamou. Bola ten typ ženy, ktorá vnucovala ostatným svoje názory v presvedčení, že sama vie najlepšie, čo oni sami chcú. Usadila sa do koženého kresla. Edmund sa oprel o rímsu kozuba a díval sa na mamu, ktorá vyzerala nepokojne.

„Tak čo?“ So záujmom nadvihla obočie. „Čo povieš na Annu Blandfordovú?“

Edmund lenivo pokrčil plecami. „Ujde.“

Obočie jej kleslo. „Len ujde? To je všetko, čo mi povieš?“

„Lady Anna nie je nič viac a nič menej, ako som očakával. Myslím, že by mi neprekážalo sa s ňou oženiť, hoci ma ani najmenej nezaujíma.“

„Manželka nemusí byť zaujímavá.“

Edmund sa skľúčene zamyslel, či v tejto vete nie je nejaká skrytá múdrosť. Stačila hodina v jej spoločnosti a každý vedel prakticky všetko, čo sa o nej dalo dozvedieť. No Isabella bola svieža a fascinujúca. Pri večeri od nej nevedel odtrhnúť zrak. Nebola taká pestovaná ako Anna, no šírila okolo seba chaotickú radostnú sviežosť. Mala takú chuť do života, s akou sa predtým nestretol, a inštinktívne chcel byť v jej prítomnosti. Ten pocit sa zintenzívnil, keď sa stal svedkom jej vážnej diskusie s Maxom. Obdivoval, ako opisovala veci. Tak sa pohrúžila do rozhovoru, že zabudla jesť, a keď jej potom sluha odnášal plný tanier polievky, smutne za ním hľadela.

„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Edmund mame.

„Dobre,“ vstala a chytila ho za rameno.

Bella si večeru vôbec nevychutnala. Počas večere z nej nespúšťal oči Edmund, hľadel na ňu s akýmsi drzým, znepokojujúcim záujmom, ktorý chápala ako výsmech. Po večeri sa ľudia odobrali do rôznych kútov domu. No nechcelo sa jej ísť piť čaj, ani vyšívať či robiť iné nezmyselné veci. Mala na výber: buď si pôjde ľahnúť alebo si nájde miesto, kde bude sama. Na spánok ani nepomyslela. Nájde si nejakú knihu. Išla do knižnice, kradmo nakukla za dvere, aby zistila, kto je v nej. Zišla sa tam skupina detí, väčšina sedela na podlahe a starší pán s bokombradami sedel na tvrdej stoličke. V rukách držal nejakú knihu a škúlil do nej cez okuliare.

„Pokračujte! Teraz nemôžete prestať,“ zakričalo nejaké dieťa.

Starec zdvihol zrak. „Odkedy sú písmená také malé? Nie je tu slabé svetlo?“

Bella sa súcitne usmiala a vošla do miestnosti. „Môžem vám pomôcť, pane?“

„Och, áno.“ S vďačným pohľadom vstal a podával jej knihu. Bola to Vianočná koleda od Charlesa Dickensa. Jej príbeh o vykúpení sa stal senzáciou.

„Nečítali by ste im chvíľu? Rád by som si sadol k ohňu a dopil punč.“

„Veľmi rada,“ povedala Bella. Vzala knihu a spýtavo sa pozrela na deti. „Mám čítať?“

„Áno!“ zvolali jednohlasne. Usmiala sa na ne, nalistovala stranu a čítala. Sem tam sa pozrela na ich fascinované malé tváričky. Po chvíli úkosom zazrela ako vošla nejaká vysoká postava do miestnosti. Zdvihla zrak a zadívala sa do tmavomodrých očí, ktoré vo svetle sviečok a ohňa z kozuba pôsobili ako čierne. Sadol si do kresla v kúte a pridal sa k malým poslucháčom.

Edmund sa pohodlne usadil a pohľadom visel na Isabelle. Neobľuboval patetické príbehy, no ako tam sedel a počúval ju, pocítil ako sa mu telom šíri horúčava, a nemalo to nič spoločné s praskajúcim ohňom v kozube. Bella čítala vianočný príbeh s nevinnou odovzdanosťou. Chcel byť s ňou sám a hodiny počúvať jej hlboký, čarovný hlas. Chcel jej položiť hlavu do lona, aby cítil krivku jej stehna na svojom líci. Keď dočítala druhú kapitolu, so smiechom sľúbila deťom dožadujúcim sa, aby čítala ďalej, že bude pokračovať nasledujúci večer. Mysľou mu prebehla myšlienka, želanie, aby ona bola dcérou Blandfordovcov namiesto Anny. Keď si pomyslel, že by si ju vybral namiesto tej ktorá mu je sľúbená, cítil sa ako chrapúň.