20.časť

Edmund prechádzal po všetkých hostincoch, ktoré boli po ceste. Vždy len zastavil koňa a keď sa otvorili dvere a vyšiel hostinský, alebo zamestnanec, opýtal sa na ňu. Nikto však zatiaľ nevidel žiadne dievča, a navyše samé. Po dvoch hodinách jazdy nádej už začala opadať viac ráz, ale ani raz sa nezastavil. Nemôže ísť celú noc bez prestávky. Už keď nie kvôli sebe, koňa by neuštvala, tým si bol istý. Skôr či neskôr sa s ňou porozpráva, stále však nevedel prečo by chcela v tomto čase odchádzať, no hlavne aký mala na to dôvod. Bál sa len, že ju nedobehne. Nechcel myslieť na to, že sa jej po ceste môže niečo stať a dúfal, že nikto rozumný by sa v tomto čase nevybral na cesty. Modlil sa, aby si to mysleli aj takí ľudia, ktorým by sa mala za každú cenu vyhnúť. Bol unavený, spotený, a zaplavoval ho zlý pocit plný úzkosti. Keď prišiel do ďalšej dediny, pri neveľkom hostinci si všimol ľudí pred ním. Boli to čierne postavy. Do tváre im nevidel. Zastavil koňa tesne pri nich.

Keď Bella zosadala z koňa, všimla si ďalšieho pocestného, ktorý prudko zastavil koňa pár metrov od nej. Hostinský s prešedivenými vlasmi a s pivným bruchom sa mu uklonil, tušiac, že je to urodzený muž. Mal naňho lepší výhľad, než ona. Nevidela mu do tváre. Srdce jej na chvíľu zastalo, potom sa splašene rozbehlo, ako štvanej líške pred poľovníkom. Tvár jej zbledla. Nemala zastavovať, vynadala si. Ale kôň bol unavený a ona tiež. Chcela sa len najesť a pokračovať, čo v tomto prípade už nebude možné. Lepšie sa otočila v sedle, aby videla jeho výraz. Edmundova tvár bola osvetlená slabým svetlom z mesiaca a z druhej polovice žltkastým svetlom vychádzajúceho z hostinca. Mal zaťatú sánku a modré oči vyzerali ako dve hlboké čierne diery. Odvrátila tvár a chabo chcela skúsiť otočiť koňa a utiecť. Za ten čas stihol zosadnúť z koňa, ignoroval zaujatý výraz na tvári chlapa pred nimi a schytil Ashove oťaže, takže nemohla nikam ísť.
„Zlez z toho koňa. Niečo mi musíš vysvetliť,“ požiadal ju jemne, no s hlasom ktorý nezniesol odpor.
„Nie,“ pustila konské vôdzky a prekrížila si ruky na hrudi. Začínalo jej byť zima a mierne sa striasla. Nebola si istá či to bolo mrazivým vzduchom, alebo jeho pohľadom.
„Nenúť ma použiť silu.“ Nemala pochýb o tom, že netára do vetra, ale bolo by to nevychované gesto. Zrejme sa mýlila, lebo keď sa nehýbala, mrzuto zavrčal a stiahol ju zo sedla. Nohy mala roztrasené a keď ju držal okolo bokov, prinútila sa nezízať mu do tváre.
„Čo to robíš?“ chabo ho chcela od seba odtlačiť slabými rukami. Ani ním nepohlo.
„Ja čo robím?“ pohľadom ju priklincoval na mieste a konečne ju pustil. Nevedela sa rozhodnúť, či ju to teší alebo nie.
„Prečo si išiel za mnou?“ Ich malú scénku stále pozoroval tretí pár očí. Onedlho vyšla z hostinca dvojica ľudí, ktorý sa chystali odísť a pristavili sa pri neželanom divákovi. Boli to zrejme manželia.
„Slečna, je všetko v poriadku?“ opýtal sa jej muž a zvedavo sa pozrel na Edmunda.
„Nie, tento muž ma obťažuje.“ Edmund ju počastoval krivým úsmevom.
„Pane, myslím, že by ste mali dať slečne pokoj.“
„Tento muž,“ začal, no pozeral sa na Bellu. „Je jej snúbenec. Moja nevesta mi ušla a preto teraz pôjde so mnou pekne domov.“
„Klame!“ rozšírili sa jej oči.
„No teda, nevesta patrí k ženíchovi. Mali by ste ísť s ním,“ pre zmenu to komentovala žena.
„To nieje pravda! On klame!“ Ale pár záporne krútil hlavou, očividne jej neverili. Edmund mal na tvári sebavedomý úsmev. Rozlúčili sa s príjemným úsmevom s Edmundom, jej venovali pochybovačné pohľady a nastúpili do koča. Hostinský hodil rukou a vrátil sa do vnútra.
„Tak, teraz mi konečne môžeš povedať, čo to dopekla robíš,“ precedil cez zuby a schytil ju za plecia.
Vzdorovito zdvihla hlavu. „Robím ti láskavosť,“ odvetila rovnakým tónom.
„Zbláznila si sa?“ pozeral na ňu ako na blázna.
„Zrejme ty, keď ma sleduješ. Čo tým chceš dosiahnuť? Nedokážeš sa dostať cez to, že s tebou nechcem byť. Máš zranenú hrdosť a chceš ma dovliecť naspäť?“
Zreničky sa mu rozšírili. Mal chuť s ňou zatriasť. „Čo sa zmenilo od rána? Prečo nechceš byť so mnou? Nechápem ťa, Bella.“
Pozrela naňho s odporom v očiach. „Ty si pekný pokrytec Edmund! Počula som tvoj rozhovor s mamou...“
„Čo... ty si počúvala za dverami?“
Mierne sa začervenala a jeden kútik mu vyletel hore. „Takže áno.“
„Samozrejme, ako inak by som sa dozvedela, že ma chceš len preto, že si sa so mnou vyspal?“
„Čo to hovoríš?“ naozaj ňou zatriasol.
„Už som ti povedala, že nechcem byť s tebou len preto, ak sa za to cítiš voči mne zaviazaný. Prečo si mi klamal, prečo si mi to nepovedal rovno vtedy?“
Spomenul si na koniec rozhovoru s jeho matkou. Náhle si prehrabol vlasy a zasmial sa.
„Na tejto situácií sa mi nič nezdá smiešne,“ zamračila sa naňho.
Snažil sa zatváriť vážne. „Máš pravdu. Bella, mame som to povedal, aby mi dala pokoj, ak si počula celý rozhovor, nemôžeš o tom pochybovať. Samozrejme, že cítim určitú zodpovednosť, ale hlavne  ťa chcem z lásky. Ľúbim ťa a chcem s tebou prežiť celý život. Budem ťa ľúbiť dokonca aj keď budeš stará, hluchá a budeš mat osemdesiat rokov.“ Jemne nadvihol obočie a usmial sa. Pootvorila ústa. Ešte na začiatku ho chcela napomenúť a poslať dočerta. Jej nohy sa  zmenili na huspeninu pri jeho odzbrojujúcom úsmeve.
„To som...“ nevedela čo doplniť. Nemyslela? Áno, zaručene nemyslela. Mohla sa s ním najskôr porozprávať. „Nikdy si mi to nepovedal.“
„Ani ty mne,“ povedal ticho. Prstami jej prešiel po líci červenajúcom sa od zimy. Jemné pehy boli vďaka tomu výraznejšie. Zaplietol si prsty do jej vlasov, chytil jej hlavu a prisal sa jej na pery. Bolo to horúce, pomalé a dokonalé. Z úst sa jej vydral slastný vzdych. Bozkával ju pomaly, každým pohybom utvrdzoval svoje slová. Ľúbi ju. Mierne zamrnčala, keď sa odtiahol.
„Cítiš sa dobre? Nieje ti zima?“ opýtal sa ustarostene.
„Odpoveď na tvoju prvú otázku znie: Je mi nádherne,“ až priveľmi, pomyslela si, prechádzajúc perami po jeho brade. Potom priložila pery na jeho materské znamienko na krku a lícom sa oprela o jeho hruď.
„Myslím, že by sme mali ísť do vnútra,“ povedal tichým hlasom a pomasíroval jej skrehnuté plecia.
„Edmund?“
Privinul si ju bližšie. „No?“
„Aj ja ťa budem ľúbiť. Aj keby si mal sto rokov, plešatú hlavu a šedý zákal.“
Pridusene sa zasmial. „Dúfam, že to ešte nejaký čas potrvá.“
„Tiež v to dúfam,“ našpúlila ústa v sústredenom výraze. Zasmiala sa, kým ju neumlčal ďalším dlhým bozkom.