21.časť

O 4 mesiace neskôr

28.4.1810;

Bella si prezerala vzorky látok rozložených na leštenom stole z ružového dreva. Vybrala dve a obrátila sa k Edmundovi.
„Čo myslíš... ktorá z nich je krajšia? Béžová či fialová?“ Isabella ho prerušila od čítania. Edmund sedel v kresle a pozorne sa zahľadel na dve stužky.
„Na čo bude?“
„Ako stuhy na misách. Chcem , aby sa hodili k ostatnej výzdobe aj ku kvetom.“
„Obe sú pekné. Ktorá sa páči tebe?“
Slabo sa zachmúrila. „Béžová.“
„Tak teda tá.“
„Alebo fialová,“ zaváhala. „Neviem.“ Odložila obe vzorky, vzala do rúk brko a poklopkala si po brade.
Označil stránku v knihe. „Poď sem Bell.“
Zdvihla obočie. „Prečo?“ opýtala sa podozrievavo.
Potlačil úsmev. „To je jedno. Len poď.“
Len čo podišla bližšie, chytil ju za ruku a stiahol do lona. Vtisol jej na ústa bozk.
„To bolo za čo?“
„Zdalo sa mi, že ťa treba na chvíľu odpútať od plánovania. Si z toho napätá. Chcem, aby si sa uvoľnila a užila si to.“
„Užívam si to,“ bránila sa. „Teda aspoň väčšinou. Chcem, aby bolo všetko dokonalé.“
„Nemusí to byť dokonalé. Keby bolo po mojom, už pred štyrmi mesiacmi by sme stáli pred kňazom a teraz by sme sa váľali v posteli,“ pobozkal ju na dlaň na ktorej mala škvrny od atramentu.
„Človek sa vydáva iba raz,“ odvetila. „A nechcela som sklamať tvoju mamu a sestry. Esme je nadšená, že bude družička. Máme málo času.“
„Šesť týždňov je pre teba málo, pre mňa utrpenie. Najmä ak som súhlasil, že až do svadby nenavštívim tvoju posteľ.“
„Teším sa na to. Hreješ oveľa lepšie ako prikrývka,“ usmiala sa a v očiach jej videl šibalstvo.
Tlmene zahrešil a posunul si ju bližšie k sebe. „Ak si nedáš pozor, poruším svoj sľub.“
„Ak ma budeš dráždiť, dovolím ti to.“
Dal jej pusu na čelo, nos, pehy... zbožňoval každé miesto na nej. Našiel jej ústa a Bella spokojne vzdychla, oprela sa čelom o jeho a rukami ho chytila okolo šije. Jemnými, krúživými pohybmi jej hladil chrbát.
Spokojne sa usmiala. „Som to najšťastnejšie dievča na svete. Tak veľmi ťa ľúbim.“
„Ja ťa ľúbim ešte viac. Poď bližšie, skúsime opäť preskúšať, či máme pevnú vôľu.“
Iba sa zasmiala. Edmund počkal, kým sa k nemu privinie a pobozká ho, potom jej bozk vrátil. Zrazu ktosi ostro zatlieskal.
„Stačilo. Na také hlúposti budete mať dosť času po svadbe.“ Do miestnosti práve vošla jeho mama. „Správaj sa slušne a pusti ju, Edmund. Onedlho tu bude Byron,“ hovorila o Bellinom strýkovi.
Bell mu chcela vykĺznuť z lona, no nedovolil jej to.
„Mama oceňujem tvoju snahu, ale v tomto momente ma od nej nedostaneš.“
Bella mu prstom prešla po okraji spodnej pery. Keď ich videla Edmundova mama, pousmiala sa, no nič nehovorila. Prešla k stolu, kde si nechala svoju knihu a opäť zmizla.

Lizzie čítala posledné slová ešte raz a nahlas, ale po šepky, aby nikoho nezobudila. Keď som sa posledne pozerala na hodiny, ukazovalo štyri ráno. To bolo dávno, teraz mohlo byť niečo po šiestej.
Čítala som: „Dni pred svadbou, boli jedny z najkrajších doteraz. Dni po nej boli ešte krajšie. Našla som svoj domov. Našla som Edmunda.“ Zopakovala som to ešte dva krát.
Bolo mi ľúto, že nič viac nenapísala. Cítila som sa prázdna, ale zároveň plná, čo sa stávalo takmer vždy, keď niečo skončilo. Sfúkla som sviečky, odložila krabice na pôvodné miesto, ale denník si zobrala. Stará mama bola v kuchyni, keď som zišla dolu.
„Tak skoro hore?“
„Veď vieš ako to je. My starší vstávame o niečo skorej. Ako sa spalo tebe?“ opýtala sa ma. Zdalo sa mi, že som videla malé pobavenie spod jej okuliarov? Musela vedieť, že som do postele ani nešla. Cez okno presvetlil kuchyňu silný lúč ranného slnka, zfarbeného do červena. Otočila sa mi chrbtom a niečo začala hľadať v skrinke nad linkou.
„Keď som objavila ten denník, spoznala som tvojho starkého,“ podala mi malú čierno-bielu fotografiu, kde bol mladý pár.
„To ste sa spoznali tak skoro?“
S úsmevom pritakala. Vonku sa ozvali hlasy a vzápätí na to náraz.

„Bože čo sa tam robí?“ Išla pri okno. Ja som pre zmenu schytila vetrovku, čiapku a vybehla pred dom. Asi dvadsať metrov od domu bol snežný skúter prevrátený v snežnom záveji vysokého okolo dvoch metrov. Pred ním stál ďalší a na ňom sedel chlapec asi v sedemnástich možno osemnástich rokoch. Volal na svojho spoločníka na zemi, ktorý sa nemal k pohybu. Rozbehla som sa k chlapcovi, ktorý ležal a spolu so mnou sa v momente pohol aj druhý chlapec.
„Čo sa stalo?“ chcela som sa opýtať. Ale hneď som sa zháčila. Videla som, čo sa stalo.
„Hej... preber sa,“ keď som dala dole prilbu peknému tmavovlasému chlapcovi na zemi, potľapkala som mu tvár. Jemne zastonal a otvoril oči v ktorých sa odrážalo zimné slnko. Mali presný odtieň kobaltu a keď ich uprel na mňa, nevedela som sa sústrediť. Pristihla som sa pri tom, ako mu podopieram krátke strapaté vlasy na snehu.
Druhý chalan sa zasmial. „Vedel som, že si okej,“ šťuchol ho do ramena a cúvol.
„Si... v poriadku?“ usilovala som sa nabrať slová. Všimol si, ako sa nad ním skláňam, aj moju ruku pod jeho hlavou. Odľahčil ma od jeho váhy a oprel sa o jeden lakeť. Mohol byť tak starý ako jeho kamarát. V tom pohybe bolo cítiť nadobudnutú sebaistotu a popri tom mu do očí preniklo väčšie svetlo. Do jeho očí by som sa dokázala dívať celú večnosť, pomyslela som si v tom momente. Plné pery skrútil do úsmevu a odhalil krásne zuby. Nechápala som, od kedy sa zo mňa stal taký poetik.
„Myslím, že už áno,“ pozrel mi do tváre a sústredil sa na mňa. „Ja som Alex.“
„Alex?“ zopakovala som omámená, akoby by niekto do mňa nalial ópium. Spodnú peru si vsal do úst a zadržiaval úsmev. Musí si myslieť, že som viac mimo ako on. „Ako sa voláš?“
„Lizzie,“ vysúkala som zo seba. „Isabella.“
„Isabella.“ Zopakoval a pohľadom zabehol k pramienku vlasov, ktoré mi padali spod čiapky do tváre. „To je pekné meno,“ konštatoval s úsmevom a mimovoľne sa dotkol končeka uvoľnených vlasov. Neuvedomila som si, že v ruke stále držím denník.

Koniec.