10.časť

Zobudila som sa na tiché odfukovanie po pravej strane a ťažobu na mojom žalúdku. Nie že by mi bolo zle. To nie. Jared spal na bruchu, tvárou ku mne, s rukou prehodenou cez moje telo. Bol taký rozkošný! Črty tváre mal v spánku uvoľnené a vyzeral ako hriech, po ktorom túži každá žena. Ani Michelangelov Dávid sa mu nemohol rovnať. Spomenula som si na útržky z noci a po tvári sa mi rozliala červeň, silnejšia ako farba čerstvého tulipánu. Prešla som mu po holom predlaktí až k ramenu nado mnou a opatrne posunula ruku. Niečo zamrmlal a nakoniec sa mi podarilo spod jeho zovretia vyšmyknúť. Zohla som sa po Jaredove tričko vedľa postele, ktoré mi dal na spanie a v tichosti vyšla z izby. Rozhodla som sa uvariť aspoň kávu. Moje kulinárske schopnosti boli značne obmedzené. Do kuchyne som trafila ľahko. Káva sa zdala jednoducho-pripraviteľná, pokým som neobjavila stroj, veľký strieborný s množstvom tlačidiel na jej prípravu. Radšej som sa toho nedotkla. Do kanvice som napustila vodu a neprítomne sledovala prúd z kohútika.

„Dúfam, že odo mňa neutekáš,“ ruky ma oblapili okolo pása. Moja po-spánková rétorika nenabrala plné sily a ako som v ľaku otočila hlavou, narazila som ňou do digestora.

„Doriti...!“ šúchala som si boľavé miesto na zátylku.

Jared vyzeral akoby nevedel, či sa smiať alebo ma ľutovať.

„Moja sladká...“ dohovor vety odznel v mojich vlasoch. Nakoniec po snahe uňho vyhrala ľútosť. „Prepáč, nevedel som, že ťa tak vystraším.“ Položil si hlavu na moje rameno a jemne mi prechádzal ústami po krku. „Prečo si odišla z postele?“ lenivo prehodil pomedzi bozky.

„Netreba sa váľať celý deň v posteli.“

„Nie, ale s tebou je mi tam tak dobre, že by som to kľudne praktizoval.“

Usmiala som sa a nechala ho, nech ma objíma.

„Čo to vlastne robíš?“ opýtal sa pozerajúc na vodu.

„Kávu,“ vyhlásila som.

„Kávu?“ vyprskol. „Miláčik, mám tu...“

„Áno, áno... všimla som si. Kto sa má vyznať v tých tridsiatich gombíkoch?“ rozhodila som rukou na kávovar.

„Je ich tam asi tak osem,“ mykalo mu kútikmi.

„Moja káva ti bude chutiť lepšie. To nevieš, že jedlo varené s láskou je najlepšie?“ nevinne som prehodila.

„S láskou?“ usmial sa.

„Mhm...“

„Takže ma ľúbiš?“ nenechal ma, s jemným úsmevom.

„Áno.“

„Áno, čo?“ dobiedzal.

„Prestaň,“ drgal som ho do brucha. „Mám ti to dať čierne na bielom?“

„Nie, ale pekne sa to počúva. Mimochodom...“

„No?“

„Aj ja ťa ľúbim. Ale tú kávu by si sama robiť nemala.“

„No dovoľ,“ urazila som sa. „Jedna z vecí, ktoré viem pripraviť naozaj dobre.“

„Ako chceš,“ usmieval sa ako slniečko. Sadol si na moje miesto zo včera a sledoval ma.

„Chceš aj cukor?“

„Nie.“

„Mlieko?“

„Nie,“ usmial sa. „Mám rád silnú kávu.“

„Ved sa to nedá piť,“ sledovala som, ako si po chvíli doprial veľký glg.

Pokrútil hlavou. „Tak, čo budeme dnes robiť?“

„Dnes?“ prekvapene som na neho pozrela ponad okraj šálky. „Hovorila som ti, že idem s rodičmi za tetou. Ako každý, víkend.“

„Jeden víkend, je tam toho,“ šomral.

„Bol to aj minulý,“ uškrnula som sa. „A ty nepotrebuješ ísť do práce?“

„Nie. Dnes ťa chcem zobrať na jednu oslavu. Budú tam moji známi, aspoň sa s nimi zoznámiš.“

Nebolo mi veľmi do spevu. „Ja neviem...“

„Akože neviem?“ pristúpil ku mne. „Neustále ťa ospevujem, tak ťa chcú spoznať. Pusa.“ Pobozkal ma.

Odrazu zvážnel. „Nemáš bolesti?“ Očami mi putoval po tvári, mysliac na minulú noc.

„Nie,“ odvetila som po pravde. „Zo začiatku... trochu... ale...“ usmiala som sa a pohladila m u strapaté vlasy. „Ďakujem,“ zamumlala som.

„Ty mne?“ neveriacky ma chytil za bradu. „Ja ďakujem tebe. Som rád, že... no...“ potuteľne sa usmial.

„Že si bol môj prvý?“

„No,“ prikývol.

„Aj ja.“

Pauza. Ďalšia pusa.

„Kde to vlastne ideme?“ zašomrala som mu pri ústach, vzdávajúc akýkoľvek odpor.

„Uvidíš,“ uškrnul sa.

Takže, narýchlo dopísané, myslím, že celkom obstojné, a samozrejme: hl. dôvod pridania (:D) - aj zajtra držím palce čitateľským maturantom :)