„Si tu zapísaný ako
dobrovoľník?“ podpichla som ho. Uškrnul sa, zobral obed do rúk
a vystúpil. Nasledovala som ho, ale odpovede som sa dočkala až
pred vchodom. Zobral ma za ruku.
„Je tu niekto, s kým ťa
chcem zoznámiť,“ povedal to z náznakom otáznika vo vete.
Prikývla som. „Dobre, a
kto?“
„Poď,“ potiahol ma do
príjemne klimatizovanej miestnosti s recepčným pultom. Prešiel ho
bez slova, pozdravil sa zo staršou černoškou za ním a zamieril
dozadu, pričom mi stískal dlaň. Dostali sme sa do záhrady, kde
boli stoly zo šachovnicou alebo len na obyčajné posedenie, v
strede chodníčkov a zelene tkvela fontána s kamennými lavicami.
Čím ďalej sme kráčali k vysokým stromom obďaleč, tým viac sa
zdal nervóznejší. Pustil mi ruku po tom, čo mi ju opäť stisol a
prešiel trojmetrový úsek sám. Chrbtom k nám sedela postava na
lavičke s asi štyridsaťročnou ženou počernejšej pleti,
potriasli si rukami a vtisol bozk starej žene pri nej. Dávno si dal
dole okuliare a jeho oči boli mäkké, sýte ako prvé jarné lístky
po zime. Niečo povedal tým dvom, opatrovateľka sa zdvihla a keď
prechádzala okolo mňa, usmiala sa. Jared zdvihol pohľad a stretol
sa s mojim trochu neistým, potom otočila tvár ku mne aj žena pri
ňom a vrásky okolo úst sa jej pretiahli, keď sa usmiala. Naznačil
mi rukou nech prídem k nim.
„Dobrý deň,“ sadla
som si na miesto vedľa nej, Jared kvočal pri jej nohách a držal
ju za ruky. Hodila som po ňom očkom, tušiac, že to je niekto
preňho významný.
„Zlatko,“ podala mi
ruku a ja som jej ju stisla. Okamžite som pocítila spojenie, dobrú
energiu... nazvite si to ako chcete... s touto staručkou osobou.
„Som rada, že som sa dožila dňa, kedy som ťa spoznala.“ Oči
kávovej farby jej svietili čipernosťou, hoci telová schránka jej
duchu zaostávala. Pohladkala Jareda po tvári. „Rada ťa opäť
vidím.“
„Aj ja teba, ideme si
dať ten obed?“ Otázku venoval aj mne.
Prikývla som.
„Nepochybne je krása vo
vašej rodine známa.“ Hoci vek bol rozdielny, boli si podobný.
„Za mladosti ste museli mužov odháňať,“ odvetila som.
Vzdychla a Jared sa
potichu zasmial. „Veru tak. Už je to veľa rokov. Ale starý otec
mal z nich všetkých najväčšiu výdrž,“ žmurkla na mňa.
„Nepochybne dedičný
znak,“ vymenila som si s ním úsmev. Rozprávali sme sa o všetkom
a zároveň o ničom. Poobedie sme strávili v ústave a dozvedela
som sa o Jaredovi viac, než by mi kedy aj sám povedal.
Nepotrebovali ste slová. Jeho správanie sa zmenilo ako po lusknutí
prsta. Vyzeral detsky, takmer zraniteľne. Nepochybne ju veľmi
ľúbil.
„Dúfam, že nie si
sklamaná,“ poznamenal, keď sme prišli k autu. Slnko sa blížilo
k západu.
„Ani v najmenšom,“
povedala som. „Je úžasná. Ďakujem.“
„Za čo?“ zahľadel sa
mi do očí.
Pokrútila som hlavou a
naklonila sa bližšie. „To všetko. Znamená to oveľa viac, ako
keby si ma zobral niekam do drahého klubu.“
„Vážne?“ rozkošne...
povedala by som popod fúzy, keby nejaké mal, sa usmial.
„Vážne,“ vrátila
som mu úsmev. „Ideme naspäť?“
„Ešte nie. Posledná
zastávka,“ prešiel mi palcom po líci. Opäť naštartoval a
vycúval na cestu, kde pokračoval smerom von z mesta. Prešiel na
poslednú odbočku.
Zastavil auto na samom
kraji a otočil pohľad smerom ku mne.
„Čo hovoríš?“
„Čo hovorím?“
zamrmlala som. Pod nami sa rozprestieralo malé mesto, za ním
štrková pláž, nakoniec celý horizont zaplnilo tmavomodré more.
„Je to krásny pohľad.“ Slnko brieždilo a červená a ružová
obloha nás obklopovala.
Oprel sa o kapotu auta a
pohľad upieral dopredu.
„Nebola si prekvapená.“
Vedela som o čom hovorí.
„Nie.“
„Prečo?“
„Pretože som rada
spoznala niekoho, na kom ti záleží.“
„Každá by zdupkala pri
pohľade na samotný ústav,“ vykrivil ústa.
„Ja nie som ako každá,“
objasnila som s tvárou obrátenou k posledným zvyškom zapadajúceho
slnka.
„Nie,“ chytil ma za
ruku. „Preto som ťa dnes priviedol sem.“
„Chodíš sem často?“
„Tak často ako sa dá.
Niekedy len raz za týždeň a niekedy aj každý druhý deň.“
Usmiala som sa. „Zbožňuješ
ju.“
„Je to jediná osoba,
ktorú v podstate mám. Otec sa venuje len práci.“
„Hovoril si jej o mne?“
Sklonil hlavu a mykalo mu
kútikmi. „Tak trochu.“
„Prečo?“
„Lebo si druhá osoba na
ktorej mi záleží tiež.“
„Nepoznáš ma,“ viac
som si pri ňom nepripadala ako cudzia. Zvláštne koľko toho dokáže
zmeniť jeden deň.
„To nieje pravda,“
naoko ma zahriakol. „Voláš sa Jessica. Chodíš na strednú, máš
sedemnásť a každý víkend tráviš s rodičmi a sestrou v
Hampshire... hm zabudol som na niečo?“
„Na veľa vecí,“
zasmiala som sa.
„Tak mi ich budeš
musieť objasniť.“
„Na to bude dosť času,“
mávla som rukou. „Práve teraz sa nechcem rozprávať. Chcem si
vychutnať ten užastný pohľad...“
„Len to?“ zavtipkoval.
Našpúlila som ústa.
„Neviem čo iné máš na mysli.“
Rukou mi skĺzol na
zátylok, pocítila som nežný tlak jeho úst , opakovane sa mi
skúmavo obtieral o pery. Do žíl mi presakovalo príjemné teplo,
rozlievalo sa a pohlcovalo každý centimeter. Neodolala som a
pritlačila sa naňho celým telom. Objal ma, keď som mu zovrela
plecia. Vlastné nohy mi pripadali príliš krehké, chrbtica sa mi
roztápala pod jeho prstami. Bola som presne tam, kde Alexa. Bola som
v tom až po uši.
och, aké zlaté a nečakané... :) Krásna kapitolka... :) Teším sa na ďalšiu... :) Lepšie povedané, neviem sa dočkať... :D
OdpovedaťOdstrániť:D tá ale naozaj bude najbližšie až zajtra :) a dakujem :)
Odstrániť:-) krásne píšeš ;-)
OdpovedaťOdstrániťnádhera :)
OdpovedaťOdstrániť