5.časť

Rozosmiala som sa. „Toto je absurdné!“ prekričala som vietor, ktorý bol všade. Hnali sme sa popri pobreží, Jared ovládal auto uvoľnene, zvyknutý na rýchlosť a vietor vo vlasoch. Uvoľnila som sa a po mučivých minútach si to začala užívať. A bolo to... oslobodzujúce, vzrušujúce, dodávajúce prísľub k niečomu neuveriteľnému, presne ako on.

Otočil hlavu mojim smerom a pristihol ma, ako naňho zízam. Pri úsmeve sa mu objavili po stranách jamky, raybany mal opäť nasadené a krátke vlasy mal strapaté. Prvý krát v živote som nechcela byť nikde inde, nechcela som sa zavrieť v izbe a byť sama, chcela som byť s týmto šialene krásnym chlapom. Kašlať na školu, kašlať na všetko. Ľahkosťou, ktorá vyzerala takmer ľahostajne preradil a pridal po rovnej, prázdnej ceste. Slnko mu osvetľovalo tvár a po celý čas neodtrhol odo mňa oči.

„Dávaj pozor na cestu!“ neisto som sa mu dotkla brady a nasmerovala ju dopredu.

Pokrútil hlavou a smial sa. „Neboj sa.“ Chytil mi tú istú ruku a preplietol si so mnou prsty. Krúživými pohybmi mi prechádzal palcom po chrbte ruky. Bolo to také osobné gesto... a na moment som stuhla, ale tú chvíľu si zaručene budem pamätať navždy. Bavlnené tričko mu vzduch podfukoval vo svojich prstoch a vtedy, práve vtedy vypadal ako chlapec.

„Ty žiariš... doslova,“ usmieval sa.

„Je to pre mňa... nové.“

„Pozri,“ natiahol ruku a ukázal na more. Pomaly sme stúpali až sme šli popri útesoch. Musela som si zacloniť oči, aby som dovidela cez slnko. „Tam ideme,“ dodal.

„Čo to je za mesto?“

„Mestečko,“ opravil ma.

„Dobre, tak čo tam ideme robiť?“

„Uvidíš,“ stisol mi dlaň.

Dostali sme sa tam behom pár minút. Celkom som vyhladla a dúfala, že sa zastavíme niekde najesť, akoby ma počul a zastavil pred malým bistrom.

Zarazila som sa ale keď mi chytil prsty, ktorými som odopínala pás. „Počkaj ma tu.“ Skupinka dievčat, nie o moc starších odo mňa sedela vonku pri bistre a keď uvideli Jareda, začali sa smiať a červenať. Premiestnili pohľad z neho na auto, ja akoby som tu ani nesedela. Po piatich minútach vyšiel, v ruke držal tri balíky v papierových sáčkoch s lenivou eleganciou sa presúval k autu. Jedno z dievčat, pekné čiernovlasé dievča vyskočilo a zastavilo ho na pol ceste. Nepočula som, čo mu hovorila. Smialo sa, flirtovalo, nepatrne dotýkalo za ruky. Prišlo mi to hrozne doterné a v žalúdku sa mi skrútili všetky nervy, čo ma prekvapilo. Nie... zaručene som nežiarlila. Vykrúcala sa, aby jej vynikla pekná opálená postava, keď dohovorila, Jared na ňu pozeral z výšky, obočie nadvihnuté. Naklonil sa k nej... pošepkal pár slov a na moju spokojnosť sa dievčine stratil úsmev z tváre. Zapichla pohľad do mňa a na Jaredovo odchádzajúcu postavu hľadela s prázdnym, tak trochu zúfalým pohľadom. Kto by sa jej aj čudoval. Vzápätí sa mi v hlave objavila výhražná kontrolka, ktorú som mala chuť zakričal nahlas... Je môj! Keď si otvoril dvere a obdaroval ma lenivým úsmevom, bez rozmyslu som sa k nemu natiahla a dala mu pusu na líce. Červenala som sa.

„Som hladná,“ polovičato som zaklamala. Jeho všetečný úsmev hovoril za všetko, nahol sa a dal mi pusu do strapatých vlasov na temene hlavy, potom zobral do ruky moju dlaň a pobozkal mi hánky. Červenšiu farbu som hádam v živote nechytila. Začula som len chichot tých dievčat a jedno zúfalé reptanie.

„To budeš musieť ešte chvíľu počkať.“

Zaklipkala som očami. „To nevadí.“

Pomaly naklonil hlavu na bok a prešiel ma svojimi očami od hlavy po päty. „Myslel som, že si hladná,“ vykrivil kútik úst.

„Dá sa to vydržať,“ neuhla som pohľadom, prisvedčujúc. Usmial sa, akoby práve prežíval svoj súkromný vtip a naštartoval.  

Inak, chystám sa zmeniť názov blogu, niečo jednoduchšie, možno ak máte tento blog uložený a náhodou by vám nešla načítať stránka s pôvodným názvom tak vám ho sem hodím dopredu (chystaný názov):  shadows-of-mind.blogspot.com (zmením to do zajtra rána)