8.časť

„Jess, je tu Jared,“ vrútila sa mi do izby Beatrix s Dodgerom.

„Povedz mu, že hneď prídem.“

„Už prišiel on za tebou,“ ozvalo sa od dverí a ja som sa otočila od skrine. Mala som na sebe spodné prádlo a župan. Bea sa rozbehla aj s fretkou von a Jared sa oprel o rám dverí.

„Nevedel si sa dočkať, kedy ma uvidíš?“ podpichla som ho.

Lenivo krútil kľúčmi od auta v ruke. „Tie sú pekné,“ poznamenal na šaty v mojich rukách. Úsmev sa mu rozlial na tvári.

Začervenala som sa. „Ehm... idem sa teda prezliecť.“ Vykročila som do kúpeľne.

„No tak, obliecť sa môžeš aj predo mnou,“ zaškeril sa a hodil na posteľ.

„Nie.“

Neprestal sa smiať. „Prosím,“ nevinne zatiahol. Predklonil sa a schytil ma za boky. Pristála som mu na nohách. „Alebo ťa môžem obliecť ja,“ začal mi rozväzovať uzol.

„Prestaň,“ capla som mu po prstoch. Neochotne ma pustil a úškľabku sa nezbavil. Kúpeľňu som pre istotu zamkla a natiahla sa do voľných zelených šiat s gombíkmi vpredu. Keď som vyšla, bol natiahnutý na posteli chrbtom ku mne. Natiahla som na seba bundu a poklopala ho na chrbte.

„Môžeme.“

„Hmm.“

„Nespi.“

„Nespím.“

„Spíš.“

„Trošku.“

„Tak nespi.“

Prevalil sa na chrbát a ja som nad ním stála s rukami v bok. „Si unavený?“ pohladkala som ho po vlasoch.

„Trošku.“

„Trošku?“ usmiala som sa. „Zostaneme tu?“

Pokrútil hlavou. „Poď ku mne.“

Keď som nesúhlasne prižmúrila očami, stiahol ma na seba, až som zvýskla. „Jared...!“

„Hm?“ ruky mal na mojom chrbte a nohy sme mali prepletené.

„Dvere sú otvorené.“

„No a?“

„Všetci sú doma.“

„No a?“ hlavu si zaboril do môjho krku. „Pekne voniaš.“

Vzdychla som si. „Aj ty pekne voniaš. Mali by sme už ísť. Teraz je jarmok najkrajší.“ Nadvihla som sa na lakťoch popri jeho hlave.

„Pusu.“ Zdvihol hlavu a čakal.

„A kto tu je starší?“ podpichla som ho znovu. Pritlačila som ústa na jeho jemne krojené pery a naraz sme vydýchli. „Spokojný?“

„Nie.“

„Ešte jednu?“

„Uhm.“

„Si hrozný.“ Opäť som sa k nemu sklonila a pobozkala ho. Stisol ma silnejšie a bozk prehĺbil.

„Ak ma nepustíš, tak sa z tejto izby nedostaneme,“ poznamenala som po pár minútach.

Usmial sa. „Fajn,“ neochotne povolil ruky a nadvihol nás oboch.

„To by sme mali. Už sa teším.“

„Aj ku mne sa tešíš?“

Začervenala som sa. „No... ehm áno.“

Zasmial sa. „Tak ideme.“

Najväčšmi vynikalo veľké Oko. Všade bolo počuť ruch, smiech, výskanie malých detí. Obloha sa sfarbila do hnedo-žlta. Kolotoče a stánky svietili svetlami. Jared mi kúpil cukrovú vatu a keď sme prišli k stánku v ktorom sa strieľalo zo zbrane do pohyblivých plastových maketiek, zažiarili mu oči.

„Vážne?“ otočila som sa naňho s nadvihnutým obočím.

„Chlapi majú radi zbrane.“

„Toto je zbraň?“

„Provizorná, ale stačí,“ uškrnul sa, dal peniaze predavačovi a zobral ju do rúk. Vyzerala ako vzduchovka. Jared postrieľal všetky v krátkom čase a ako výhru pre mňa zobral veľkého plyšového maca.

„Strieľaš dobre.“ Pozrel na mňa, nadvihol obočie až som sa začervenala. „Na to som nemyslela!“

„Hovorím niečo?“ zasmial sa.

„Ani nemusíš!“

„Načo ty len myslíš?“ podpichoval ma ešte päť minút, pokým sme neprišli k Oku. „Poďme.“

Nohy mi vrástli do zeme. „Nie, tam ma nedostaneš,“ pokrútila som rázne hlavou.

„No ták, prečo?“

„Pretože sa bojím výšok.“

„Prosím, prosím, prosím...“ zakaždým mi dal ďalšiu pusu a pomaličky ma obmäkčoval.

„Tak dobre.“ Zobral ma za ruku a ťahal k predajni lístkov. Svoje ľahkomyselno-chvíľkové rozpoloženie, kedy som súhlasila, som oľutovala hneď, ako sme sa pohli smerom hore. Maca som držala pred sebou ako štít a Jared si ma k sebe pritiahol a objal.

„Ešte sa bojíš?“ zamrmlal mi do vlasov.

„Uhm.“ Aj keď to bolo už lepšie.

„Ešte stále?“ Pritiahol mi hlavu na jeho plece.

„Uhm.“

Zasmial sa. „Čo s tým urobíme?“ premýšľal nahlas.

Ako v spomalenom filme sa sklonil tvárou ku mne, nespúšťal zo mňa oči a predlžoval chvíľu, kedy sa ma dotkne perami. Vietor vo vysokej výške nás mierne rozhojdal, ale nebála som sa. Jeho čierne oči nezavrel ani keď ma pobozkal. A ja tiež nie. Bolo to krásne a bolo to len naše. Pomaly som vydýchla a chytila ho za silné predlaktie. Bolo hlúpe naviazať sa na človeka za jeden týždeň, ale on to dokázal. Celkom ma dostal.

„Lepšie?“ usmial sa, pri mojich perách.

„Áno.“

„Myslel som si.“

Inak s tým názvom: nechávam ten starý, pretože s novým by sa stratili linky na častiach v horných kolonkach, takže to padá :) a dakujem za komentáre pod časti, vždy potešia