“Hej, Meg, si v pohode?” dobehla
som ju pri aute.
Pozerala sa inam. “V pohode. Jasné.”
“To Adam? Niečo povedal-”
“Rada by som išla domov, ak ti to
nevadí.”
Chvíľu som tam stála ale potom som
potriasla hlavou a otvorila jej auto. “Ako chceš.”
Celú cestu bola ticho, ked vystupovala
len my kývla a zmizla vnútri. To bolo divné, zamračila som sa.
Neskôr v ten deň som išla z práce
domov až večer. Naladila som nejakú stanicu na rádiu, ked mi
zazvonil mobil a zapol sa hlasitý odposluch.
“Áno, Meg?”
“Tu je Kayden.”
“Kayden?”
“Potrebujem s niečím pomôcť; vieš
kde býva Lena Haleová?”
“Hej, prečo?”
“Pozvala k sebe pár ľudí. Teraz je
tu asi polovica školy. Meg sa... necíti dobre.”
“Meg je na párty Leny Haleovej?”
Mimo telefónu bolo počuť divné
zvuky v zmesi dávenia a hudby. “Dočerta Kayden s kým tam
prišla?”
“Prosím len sem príd.”
“Hned som tam,” zložila som, práve
ked som zahla na príjazdovú cestu pred domom.
Mamina hlava vykukla z kuchyne na
chodbu. “Nie si tu skoršie? Vlastne som rada, že ťa Nana pustila
skôr. Nemala by si chodiť tak neskoro domov.”
“Myslím, že s tým už problém
nebude.”
Nadvihla hnedé obočie. “Prečo?”
“Nana ma prepustila. Vraj teraz pomoc
nepotrebuje.” Hodila som tašku na schody a vytiahla mobil.
“To nevadí-” začala mama, ale
prerušila som ju.
“Mami, musím ísť. Prinesiem Meg,
dnes tu prespí.” V rýchlosti som napísala textovku.
“Dobre zlato. Dávaj si pozor.”
No, pomyslela som si, ked som
zaparkovala pred Leniným domom, aspoň mal Kayden pravdu. Meg
kľačala na trávniku a vracala do okrasnej záhradky Pani Haleovej.
Adam stál nad ňou, vlasy jej držal zopnuté a dlaňou ju masíroval
po chrbte.
“Doriti, Meg,” obišla som auto.
“Je len desať a ty si na sračku, preboha.”
Zaúpela ako zviera pod sedatívami a
znovu začala vracať.
“Teraz je už kludnejšia. Chceli sme
ju zobrať domov, ale na Adama začala kričať a-”
“Nie. Bude lepšie ak dnes zostane u
mňa. Ďakujem Kayden, že si mi zavolal.”
“To je najmenej.”
“Meg?” podišla som k nim. Zdalo
sa, že už nemá kŕče. “Dokážeš stáť na vlastných?” Adam
jej pomohol sa vystrieť, urobila jeden krok a zapotácala sa.
Adam ju zdvihol na ruky. “Mám ju.”
Opatrne ju uložil na predné sedadlo,
zapol jej pás a zavrel dvere. “Dúfam, že jej bude lepšie.”
Vyzeral ustarostene.
“Áno,” nadvihla som obočie. “Ked
má opicu, je ako termo-neurotický balón.”
Kayden sa zasmial. “Veľa šťastia.”
Pozrela som naňho. Vlastne sa nemusel
obťažovať. Vôbec. Po tom, aká som bola. Ale on sa staral.
Usmiala som sa a prvý krát som to myslela. Kayden možno nakoniec
nebol taký zlý ako ostatní.
Barči som rada že si začala opäť písať-pridávať, je to veľmi dobre len tak ďalej :)
OdpovedaťOdstrániťDominika I. :)
prekvapila si ma že si si prečítala, aj ked som ti to spomínala vo štvrtok,ale aj tak :) dakujem.
OdstrániťSkvelá časť... :) Neviem čo viac dodať... :) Iba ak, pridaj čo najkôr ďalšiu časť... ;)
OdpovedaťOdstrániťja dakujem, že ku každej časti niečo napíšeš :D aspoň jeden stály človek ;) vážim si to a viem, že opakovať sa v niečom len aby druhý človek sa rozhíbal nie je práve najživšie ale aj tak dakujem, lebo mňa komentáre vždy potešia resp. ked viem, že niekto tu sedí a čaká kým pridám dalšiu kapitolku/časť :D :))
Odstrániť