4.časť

“To bude super deň,” tešila sa. Prehodila druhé cédečko.

“Dlhý deň. Hej, nemôžem ťa vysadiť pred školou a potom sa po teba zastaviť?”

“Rozhodne nie,” zamračila sa.

“Chcela som zájsť do jedného kníhkupectva, čo je na tom?”

“Sľúbila si, že ideš so mnou.”

“Nie, sľúbila som, že ťa sem odveziem.”

Pokrútila hlavou ako zvrchovaný vládca. “Potom sa tam môžeme zastaviť.”

Vydala som zo seba niečo ako frustrované vrčanie a pridala plyn.
Práve sme minuly vítaciu tabulu mesta, ktorá bola zašitá medzi stromami, zasypaná od snehu.

Parkovisko pred školou bolo na počudovanie takmer plné. “Super, neviem si predstaviť čo dostalo ostatných z postele v piatok ráno.”

“Bud dobrá.” Načiahla sa dozadu po tašku a cupitala dovnútra. Mláky pod mojimi novými čižmami člapkali. Ked som sa dostala za Meg, už som vrčala naplno. Napravila som si vlnenú čiapku. Chodby boli na pár ľudí už prázdne.

“No tak, Brandy, pohni si!” Med išla svižným krokom dalej, len sa otočila, aby na mňa zakričala. “Začína to za päť minút!”

“Vieš, naozaj by som ti bola vdačná, keby si odo mňa stále neutekala!” zakričala som späť.

Poslala mi vzdušnú pusu. “Musíme si obsadiť miesta. Čakám ťa na tribúne.” Zahla za roh.

“Um, Brandy?” otočila sa na mňa po tom, čo sme o hodinu vyšli. “Idem pozdraviť Adama.”

“Nech ti to netrvá dlho.”

“Hey,” vystrašil ma hlas za chrbtom.

“Ahoj.”

Kayden sa usmieval, vlasy mal mokré a voňal po sprchovom šampóne. Bol to ten typ chalana, ktorý chodil do knižnice, mal dobrý prospech a zároveň bol populárny. Čo bolo ale zvláštne, počas tých rokov na strednej som ho videla asi tak s dvomi dievčatami.

“Bola si povzbudzovať?”

“Tak trochu,” ukázala som na Meg, ktorá už stála pri Adamovi. “Som skôr odvoz.”

“To poznám,” usmial sa svojimi sivo-zelenými očami.

“Takže... nevedela som, že si taký dobrý plavec.”

“Mala by si chodiť častejšie. Som si istý, že si mi priniesla šťastie,” uškrnul sa.

“Aby ti to nestúplo do hlavy,” doberala som si ho.

“Moje sebavedomie, je presne tam, kde má byť.”

“Tým som si istá.”

“Chcel som sa ťa vlastne niečo spýtať... nechcela by si ísť niekedy von?”

“Kay,” zakričal naňho Adam a mávol rukou. Meg išla k nám.

Kayden sa znovu pozrel na mňa a čakal.

“Myslím, že to nie je dobrý nápad.”

“Prečo?”

“Ja na chodenie moc nie som, Kayden.”

“Čo-” otváral ústa, ale Meg nás vyrušila.

“Počkám ťa vonku.” Vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače. Mala červené oči. A Meg nikdy nemala červené oči.

“Meg?” chcela som ju chytiť za ruku, ale už kráčala k východu.

“Kay,” zakričal opäť Adam.

“Brandy-” išiel niečo povedať.

“Prepáč, musím ísť.”