Tašku položenú pri nohách som si
prehodila krížom cez plecia, kľúče dala do zadného vrecka riflí
a ruky ponorila čo najhlbšie do vačkov kabátu. Mala som pocit,
nech ste akokoľvek oblečený, zima vám bude neustále. Parkovisko
bolo na dve autá celkom prázdne a rozmýšľala som, kto tu ešte
môže tak neskoro trčať. No, na odpoveď som si nemusela ani dlho počkať. Akoby ma to vôbec trápilo,
ale...
V aute bola tá istá zima, ako vonku.
Pripravila som sa zapnúť kúrenie len čo naštartujem. Len čo som
otočila kľúčikom, motor zdochol. Po ďalšom
pokuse sa samozrejme nič neudialo. Vybitá batéria. Zanadávala som
a začala rolovať v andresári mamine meno. Jediné svetlo
vychádzalo z môjho mobilu.
Pri nič netušiacom zaklopaní na
sklo, moje telo nadskočilo, až sa mi hlava udrela o strechu.
Pozrela som, kto dočerta mi chce privolať postraumatický šok,
alebo nejaký podobný idotiský názov, ktorý spomínala Profesorka
Finniganová na Biológií. Bola som presvedčená, že moja paranoja
rastie čím ďalej,
tým vyššie.
“Zbláznil si sa?” vybehla som na
Kaydena, keď sa úplne stiahlo okno.
Pozeral na mňa veľkými očami.
“Čo?.. Ja.. videl som, že máš niečo s autom, keď som išiel k autu. Prepáč,” zakýval hlavou. “Nechcel som ťa
vystrašiť.”
“Fajn,” vyfúkla som vzduch. “Čo
teda potrebuješ?”
Môj tón buď nepostrehol alebo sa rozhodol si ho nevšímať. “Vystúp, hodím
ťa domov.”
“Nie. Ďakujem za ponuku, ale mama po
mňa príde.”
“Už si jej volala?”
“Nie. Práve som sa chystala.”
“Potom nie je treba, aby zbytočne
išla.”
“Povedala som ďakujem,
ale...”
“Prosím ťa. Vylez. Nenechám ťa tu
čakať samu, kým po teba niekto príde, prejde minimálne štvrť
hodina a je neskoro.”
“No,” ozvala som sa cinicky. “Si
ty ale obetavý. Po tretí krát ďakujem,
Kayden, ale ja nepotrebujem...”
Z ničoho nič sa natiahol dovnútra,
vytiahol kľúče zo zapalovania a tak rýchlo, ako to aj urobil sa
vymotal von.
“Naozaj, Kayden? Máme trinásť?”
“Zober si veci, počkám ťa pri
aute.”
Zdalo sa, že nemám inú možnosť.
Vysvetlovať mame, kde mám kľúče od auta sa mi zdalo väčšie
zlo, ako prehltnúť hrdosť a nasadnúť do jeho auta. Čakal vo
vnútri, veľkého SUV, ktoré patrí zrejme jeho otcovi, keď som si ho poprezerala. Sedačky boli mäkké a Kayden už zapol
kúrenie. Tašku som hodila hneď vedľa jeho na zadnom sedadle. Stručne som mu povedala moju odresu,
zatiaľ čo mi podával kľúče.
“Takže, prečo si odchádzala tak
neskoro zo školy?”
“A prečo ty?” odpovedala som
otázkou.
Usmial sa, ale neodpovedal. “Celkom
som rád, že som na teba natrafil.”
“Vážne?”
“Mhm.”
Nedalo mi sa opýtať, keď nič viac nepovedal. “Prečo?”
Zdalo sa, že sa baví. “Takže prečo
si išla tak neskoro zo školy?”
“Pretože som mala kľúče od
telocvične. Meg neni v meste,” odvrátila som hlavu od neho a
hlbšie sa ponorila do sedadla. Áno, zaručene sa baví.
“Rád som preto,” pokračoval na
oplátku on. “Lebo ťa môžem zaviesť domov. Počul som, že sa
po okolí školy dosť často pohybujú aj menej príjemní ľudia
ako som ja.”
“Vieš, čím viac nad tým uvažujem,
tým sa mi utvrdzuje to čo si myslím. Naozaj máš pozastavené
myslenie pri trinásťročnom pubertiakovi.”
“Budem na tom pracovať,” zasmial
sa.
“Myslela som, že máš vlastné
auto,” povedala som mimovoľne.
“Nechápem,” zamračil sa.
“No, nie je toto auto tvojich
rodičov?”
Zasmeje sa. Znovu. Doriti, to som až
tak na smiech? “Malo by byť?”
“Je tvoje?”
“Áno,” povie. “Prečo si si
myslela, že nie?”
“No... načo potrebuje jeden chalan
také veľké auto?”
Pokrčil ramenami. “Veľa sa doňho
zmestí. Je to pohodlné.”
“Napríklad čo?”
“Rád športujem. Čo si možno
postrehla,” na malú chvíľu odvrátil pohľad od cesty a mrkol na
mňa. “A s bratmi chodíme do hôr. Pre výstroj je veľkosť
nutnosť.”
“Ako starých máš bratov?”
“Nepoznáš ich. Obaja chodia na
univerzitu.”
“Aha.” Nevedela som, o čom inom sa
zhovárať. Zdalo sa, že Kayovi to neprekáža, naopak, mal dobrý
vkus na hudbu, ktorá vychádzala z reproduktorov a zapĺňala ticho.
Ťahavá, nenútená.
O necelých desať minút zastal pred
domom a ja som pocítila vďačnosť.
Tmavé oči sa na mňa usmievali. Keď som zatvorila aj zadné dvere s taškou v ruke a otáčala sa na
príjazdovú cestu, Kay na mňa zavolal cez spustené okno. Naklonený
cez sedadlo spolujazdca, kde som pred chvíľou sedela, mi kývol,
aby som prišla bližšie.
“Chcem sa ťa len niečo opýtať.”
“Áno?” opýtala som sa obozretne.
“Môžem ťa zobrať niekam von?”
“To nie je dobrý nápad.”
“To si už hovorila. Chcem vedieť
prečo?”
“Nie je to jedno? Proste to nechaj
tak, ako to je.”
“Nie je to jedno,” zaťal sa.
“Nevieš sa preniesť cez to, že ti
niekto povie jednoducho nie? Proste sa nechcem viazať.”
Zamračil sa a otváral ústa pre
odpoveď.
“Naozaj ďakujem
za odvoz,” poznamenala som štipľavo a otočila sa k domu.
Iha, tak skoro som ďalšiu časť nečakala ale som strašne vďačná... :) No a veľmi by ma zaujímalo, čo proti nemu má... dúfam, že to nebolo spomenuté skôr, dosť by som sa za moje čitateľské schopnosti hanbila... :D :D No a dúfam, že ďalšia časť bude tak isto skvelá (čo aj bude) a bude tak skoro ako táto :)
OdpovedaťOdstrániťešte to len bude - dúfam, že to bude napísané tak aby to bolo k pochopeniu :D :) dalšia bude zase o deň, takže ked zajtra mi rozum dopraje tak bude tu.
Odstrániť