8.časť

Pri pohľade von som bola rada, že som vnútri. S horúcou termoskou kávy, práve kúpenej oproti v bistre. Veko bolo otvorené a jej vôňa mi stúpala spolu s parou popred účtovné knihy. Snežilo tak veľmi, že ludia doslova utekali po ulici. Cez cestu som mohla vidieť svoje auto, ktoré vypadalo ako kopa základu pre obrovského snehuliaka.

V kníhkupectve bolo príjemne teplo, zo starého rádia Pani McAllyovej vychádzali tie isté vianočné pesničky. Ako každý rok. Doslova. Poznám naspamäť poradie skladieb od tretej do šiestej hodiny. Bolo niečo pred piatou, to znamenalo necelú poslednú hodinu zadávania čísel nových kníh do databázy. Robota je fajn. Robiť hocičo je fajn, než byť doma a sledovať mamin otrasný vianočný pulóver, ktorý nosí každý rok – celé sviatky.

Pani McAllyová prišla zo zadu s cd-ečkami v rukách. Bola to naozaj milá stará babka s ortopedickými topánkami a trochu to preháňala aj s púdrom, ale inak bola milá. Mala iPad a svojský humor.

“Brandy, prosím ťa roztrieď to do poličiek. Vo vašej hudbe sa ja nevyznám.”

Nahla som sa na stoličke nad krabicu predo mnou. “Obal od obalu rozpozná aj idiot...” hovorila som. Nebolo treba byť aj potichu. Už cupkala dozadu, hluchá voči okoliu. Bolo vidieť len jej povievajúce zapletené vrkoče, jeden na každej strane hlavy. Ako som povedala, je milá.

“Miláčik, nezabudni prejsť okná pred výkladom,” vykukla zo zadnej miestnosti. “Utierku s okenou máš pri nohách.”

“Uhm,” mávla som rukou, na znak pochopenia. S ceruzkou v ústach som práve dopísala polovicu zo zoznamu na monitore. Zoskočila som zo stoličky a prešla k oknám. Vidieť Kaydena meter odo mňa ma prekapivo neprekvapilo. Ironické. 

Prechádzal okolo s dievčaťom Malá Miss Anjelik, ktorú som videla už predtým. Zastavil akoby doňho udrelo a pozeral na mňa zatiaľ čo som prechádzala po skle. Predtým než som sa otočila, rozlúčil sa s dievčaťom a zvonček nad dverami mi oznámil, že vošiel. To som už stihla dobehnúť za svoj pult a zamračiť sa naňho. Bol taký vysoký, až sa mi zdalo, že zabral väčšinu malého obchodu. Veselo sa na mňa usmial a postavil sa pred môj pult, za ktorý som si opäť sadla. Natiahol sa dopredu a lakťami oprel o tmavý drevený povrch -stále s úsmevom- a ja som sa stále mračila.

“Brandy.”

“Chceš pomôcť?”

“Čo...?”

“S knihou. Chceš si nejakú kúpiť?”

Nadvihol obočie. “Nie, knihu nechcem.”

“Hm.”

“Prosím?”

“Ale nič. Mám veľa roboty a zachvíľu zatvárame...”

“Ale koho tu nevidím,” prišla Pani McAllyová s úsmevom. Stihla sa prezuť do botasiek značky Adidas. Na sebe mala kriklavý cyklaménový pulóver, zelené nohavice, dlhý kabát a kožušinovú čiapku z ktorého jej vyseli oba vrkoče. Okolo nej sa vznášala vôňa ťažkého parfému. Postavila sa pri Kaydena, ktorému siahala sotva po plece. “Miláčik, ale ty ešte nezatváraš. Žiadne ulievanie. Aj keď ja by som tiež uprednostnila takúto peknú, urastenú spoločnosť,” pozrela dohora. “Žiadne ulievanie,” odsekla ešte raz.

“Je milá,” zopakovala som čiastočne pre seba v ten deň už siedmy krát.

“Budem hádať,” nadvihol jedno obočie. “Doma má päť mačiek a býva sama.”

“Vlastne nie. Predvčerom mi priniesla ukázať svojich psov. Sú to vlčiaky.”

Kayden sa úprimne rozosmial, zjavne nad tou predstavou. “Priznám sa. Poznám len jednu ženu, ktorá by ju zatienila.”

“Kto to je?”

“Moja babička. Stará tigrica. Možno ju niekedy stretneš.”

“Nechápem prečo si to myslíš.” Naklonila som sa cez knihy a počítala zostatok z týždenného rozpočtu na dovoz.

Dlho nebolo nič počuť, len škripot ceruzky, následné gumovanie, šuštanie papiera a zase gumovanie.

“Kayden načo si prišiel?” pozrela som priamo naňho.

“Prečo so mnou nechceš ísť na rande?” Stiahol si z hlavy čiernu čiapku po ktorej mal uhladené vlasy. Prešiel si prstami cez hlavu a rozstrapatil si ich. Vlasy mal ostrihané na krátko, ale pár vlnitých hnedých pramienkov mu padalo do čela.

“To nevieš zniesť fakt, že ti nepadajú všetky ženské pod nohy? Dočerta veď za tebou by sa otočila na ulici aj šesťdesiatročná pani so šedým zákalom. Práve si to videl.” Zúrilo som zasunula ceruzku do strúhadla.

“Takže sa ti páčim. Aj ty mne. V čom je teda problém?”

“Čo-? Kto povedal, že sa mi páčiš...?” vyprskla som. Očami sa smial. Bolo to tak vidieť, až sa mu dokonca zvlnili aj ústa. Bradu si oprel o spojené ruky a pozeral ako sa mi láme tuha v ceruzke jedna za druhou. Od netrpezlivosti mi začínala červenieť tvár. Mimovoľne mi odsunul ruky a sám ju ostrúhal.

“Ďakujem.” 

“Brandy, nežiadam ťa predsa o ruku. Chcem ísť s tebou len von. Jeden večer.” Milý úsmev mu zdobil tvár a ja som musela uznať, že keď sa tak namáhal, jedny pukance a lístok do kina mi môže kúpiť. Možno sa aj zabavím. ...Únava ma robí optimistickou, je načase znovu písať dvojmiestne čísla.

“Okej.”

“Áno?” prekvapene sa trochu vystrel.

“Čakal si inú odpoveď?” Tvár sa mi stiahla v ironickej maske.

Zasmial sa. “Pravdupovediac áno.”

“Dobre, nechaj mi tu číslo a ja sa ti ozvem.” Znova som sa otočila k tabuľkám.

“Nie, nie.”

“Čo nie?” vzdychla som. “Kayden, chcem to mať čím skôr hotové, ísť domov, dať si sprchu a pred spaním možno aj debilné kakao mojej matky.”

Rozosmial sa a sotva som mohla ukryť svoj úsmev. “Nie. Ideme von dnes.”

“Som unavená Kayden...”

“Veď ja ťa nejako zobudím,” žmurkol spiklenecky. “Pomôžem ti s tým. Z matiky mám A-čka.” Už si dával dole bundu a prehodil si ju na operadlo stoličky vedľa. Pozrel na moje poznámky pomimo. “Ukážem ti jednoduchšie počítanie. Jeden vzorec by mohol vyhovovať a nebude ti to trvať tak dlho,” prikývol pre seba. Vytrhol mi ceruzku z dlane a ja som s pohojdávajúcimi nohami sledovala ako niečo čarbe na papier.

“Neviem si predstaviť, že to niekto robí celý život,” ukázala som na účtovné knihy.

“Niekoho bavia čísla.”

“Aj teba?”

“Očividne,” vykrivil ústa. “Ale moji rodičia si ma nepredstavujú ako účtovníka. Pravdupovediac ani ja sám.”

“Je to zvláštne, že neviem, čo chcem v živote robiť?”

Prekvapene zdvihol hlavu. “Prečo sa to pýtaš?”

“Sme v poslednom ročníku. Všetci sú si istý školami, ktoré si vybrali a ja ani neviem, na ktorú by som išla. No,” pokrčila som ramenom. “Pár by ich tu bolo, ale na svoju inteligenciu sa spoliehať nemôžem. Som skôr závislá na športovom štipendiu.”

Medzi obočím sa mu urobila vráska. “To určite nie je pravda. Nemôžeš mať také zlé známky.”

“Máš pravdu, to nemám. Bolo to pre dramatický efekt.”

Vlastne to bol dobrý večer. Kayden odbehol po čínu na koniec ulice, ktorú sme jedli za pultom medzi nedorobenými papiermi. Pustil hudbu a nevedela som, či to bolo ňou alebo tým ako sa ku mne naklonil, možno ako som sa po ňom zahnala, keď mi ukradol koláčik, zrazu ma držal za bradu, nakláňal sa nado mnou, ja som ho držala okolo krku, on mi druhou rukou prisunul stoličku, bozkávali sme sa a ja som zabudla na koláčiky.

“Zajtra ti zavolám,” povedal pri mojom aute, keď ma odprevadil neskoro večer.

“Skús nezavolať.”

Stiahol mi šál okolo krku, rozlúčil sa a s pískaním odkráčal k svojmu autu. Zavolal ešte večer.