13.časť

“Nie som si istá,” prehodila som nad výberom šiat. Meg mi na Vianoce dala šaty, ktoré teraz hodila na postel. Zmizla v malom šatníku a hladala topánky.

“Nebuď hlúpa,” zahriakla ma. Štvornožky vyliezla s párom čiernych topánok v ruke.

“Nie je to príliš... tesné?”

“Si krásna.”

Znervóznela som, Meg ma dokonca donútila nalakovať si nechty. Svietili tmavomodrou. Hodili sa k šatám.

“Tieto vzorované pančušky sa hodia k čipke na šatách,” zamávala mi od šuplíkov.

“Mali by sme už ísť,” rozprávala som zarovno s tým, ako som sa súkala do pančúch.

“Mali. Počkaj, obzriem si ťa.” Založila si ruky na prsiach a jednou si podoprela bradu. Teatrálne prižmúrila oči aj pusu.

“Si smiešna.”

“Počkaj. Len sa mi pekne otoč,” zakrútila prstom.

Prevrátila som očami, čo nevidela, lebo som sa už otáčala. Šaty neboli zložito vyšívané ani veľa neodhalovali. Boli jednoduchého strihu, bez rukávov, na chrbte hlbšie vykrojené, od hora po vyvýšený pás čipkované, sukňa volnejšia a krátka. Meg mi zaplietla vlasy po bokoch hlavy a vzadu všetky skrútila do drdola. Bol to chaos ale jej sa podaril celkový dojem vytvoriť naozaj dobre. Povedala, že mi to zvýrazní odhalený chrbát.

“Myslím, že budem vracať,” chytila som si brucho.

“Skús to vydržať pokým ti odpustí. Dych po zvratkoch by ti nepridal na šancách.”

“Fakt mi pomáhaš.”

Zhrabla malú tašku a podala mi kabát. “Moje dielo je dokonalé.”

“Ako všetko, čo vyrobíš,” podpichla som ju.

Telocvičňa bola vyzdobená girlandami, lesknúcimi a trblietajúcimi sa gulami a dlhými stužkami. Bolo tu prítmie a v strede sa točila obrovská strieborná disco gula. Aké predvídavé. Hudbu púšťal jeden tretiak, pri ňom stál profesor technických cvičení. Pravdepodobne sa vrátil do svojich čias na strednej škole. Eeh.

Po celom obvode sa ťahali malé vysoké stoly, pri ktorých stálo pár študentov s nealkoholickým punčom. Kto sa chcel ísť posadiť, musel vyjsť na chodbu, myslím, že som si tam všimla lavičky. Celú cestu mi skrúcalo žalúdok a bola som taká nesústredená, až mi Meg povedala, aby som zastala na krajnici a presunula sa na miesto spolujazdca. Zdalo sa, že tu je väčšna školy, dokonca aj nesmelí prváci. Parket v strede telocvične bol plný. Hudba ušla.

“Vidíš ho?” ozvala sa Meg pri uchu.

Pokrútila som hlavou. “Asi ešte neprišiel.”

“Poďme nájsť prázdny stôl.”

Kývla som na znak súhlasu. Malú tašku som stískala v rukách. Meg nás dotiahla do vzdialeného rohu, kde bol výhlad na jedny z dvoch dverí. Prichádzali sa k nám ľudia, z toho to bol takmer celý tým, pár ludí z plaveckého týmu vrátane Adama, ktorí vytiahol Meg tancovať, ale po Kayovi ani slovo. Obdivovala som Meg a jej nadanie tancovať na topánkach s vražednou výškou. Neprítomne som si miešala svoje pitie.

“Ehm,” odkašlal si chlapčenský hlas vedľa. “Prečo tak sama?” Usmiala sa milá tvár od vedľajšieho stola.

“A ty si prečo sám?” nadvihla som obočie.

“Kamarátka má prísť každú chvíľu. Vlastne som dosť nervózny.”

Vytvorila som niečo ako úsmev. “Do ktorého ročníka chodíš?”

“Druhého.”

“Buď sám sebou a máš z polovice vyhraté,” žmurkla som.

“A z tej druhej polovice?”

“Nemôžem ti povedať všetky dievčenské tajomstvá.” Zasmiali sme sa. Pravdepodobne to bola nejaká nevyslovená dohoda, ktorá vznikla medzi nami. Povzbudiť sa?

“Ako vyzerá?” Stála som o niekoľko minút pri jeho stole.

“Je úžasná,” pozeral do prázdneho pohára. “Chodí do prvého ročníka. Má blond vlasy – kučeravé, ktoré na slnku žiaria. Dočerta! Ako je to možné?” Nečakal na odpoveď. “Má krásne oči. Je nevinná. Ešte som také dievča nestretol. Často sa červená a doháňa ma tým k šialenstvu. Väčšinou neviem, čo si myslí,” vysvetlil. “Rada chodí do knižnice. Myslím, ktoré dievča chodí rado do knižnice?” nechápavo sa zamračil. Chcela som niečo namietnuť, ale pokračoval. “Ja tam chodím, len keď potrebujem opísať domácu úlohu. Tak sme sa vlastne spoznali.” Pozrel na mňa. “Môžem hovoriť úprimne?”

“Len do toho,” prikývla som.

“Asi tam vypomáhala. Mala vozík s knihami, ktoré dávala do políc. Nepozeral som, kde idem, no... eh videl som Lindsey z druháku a je to kus, každý chalan sa po nej obzrie... skrátka prevrátil som jej vozík a ona spadla,” vypadal, že sa hanbí, čo mi pripadalo smiešne. Nestačila som zatvoriť ústa, čo som neurobila pokým som nebola donútená vyschnutím jazyka. Ten chlapec bol zaľúbený!

“Pomohol som jej zo zeme a ospravedlňoval som sa. Je odo mňa o dosť nižšia, kedže som vysoký,” ukázal na seba. “Myslel som, že je tu nová. Ona sa červenala a hovorila tak rýcho, že som jej ledva rozumel. Doslova odo mňa utiekla. Poviem ti, bol som si pekne neistý keď som ju sem pozýval. Predtým ma vždy odmietla a to sa mi ešte nestalo. Odvtedy som odmietol všetky. Myslel som len na tie hlúpe lesklé vlasy a modré oči. Raz som ju sledoval keď išla z jednej učebne do jedálne! Som totálny magor,” pokrútil hlavou. “Prepáč, keď som nervózny veľa rozprávam. A ani náhodou som to nemohol povedať žiadnemu kamošovi. Vysmiali by ma.”

“Vieš čo si myslím?”

“Hm?”

“Že má to dievča šťastie.”

Neisto skrčil obočie, potom pozrel za môj chrbát. Vedela som, že ten pohľad bol venovaný Jej. Aj úsmev. Držanie tela.

Kiežby som ja mala také šťastie. Mala som. Dočerta s tým.

Počula som útržok. “...ak by si potrebovala odvoz domov, zavolaj mi, rozumieš? Ak by ťa obchytkával, povieš mi to, zlomím mu ruky...”

“Dosť,” nahnevaný dievčenský hlas bol hneď za mnou. To už som neisto zízala na Kaydena a plavovlasého “anjela” – dievča vedľa neho.

Aj on odtrhol pohľad od nej a pozrel na mňa paralizovane. Potom preniesol pohľad na chlapca, ktorý za jeho ostrého pohľadu zobral dievča tancovať. Opäť zapichol svoje oči do mňa. “Čo tu robíš?”

“Mám stôl vedľa. A vlastne som hľadala teba.”

“Pekný úlovok teda. Kým čaká na moju sestru, flirtuje s inými,” jemná výčitka zasiahla aj mňa.

Nadvihla som jedno bočie. “Aby si vedel, práve mi ospevoval aké má... tvoja sestra,” tá novinka bola prekvapivo upokojujúca, “krásne vlasy. Prečo sa tak chováš? Myslíš, že by som na teba tak rýchlo zabudla a flirtovala s niekým druhým?”

“Prepáč,” pozrel na neurčité miesto.

“To si teda vyprosím,” zamračila som sa a jeho to prekvapilo tak isto ako mňa. Pradepodobne to bolo tou dávkou nervozity. “Čakám tu na teba pol hodinu, neistá, čo ti mám vôbec povedať a ty... ty na mňa vybehneš s tým, že tu balím iných chlapov!”

“To, čo si mi povedal ma bolelo. Ale volala som s otcom a... pracujeme na tom. Mal si pravdu. Nemala som to tajiť ani pred Meg ani pred nikým iným. Teraz to viem. Prepáč.”

“Takže... to už vie?”

Prikývla som. “Hneváš sa ešte?”

“Áno, hnevám sa,” pokojne na mňa pozeral. “Ale daj mi ešte pár minút a potom ťa budem znovu ľúbiť.”

”Nepozeraj tak na mňa,” potichu sa zasmial. Len matne som si uvedomovala, že na nás pár ľudí zvedavo pozerá. Pristúpil k mne. “Viem, že aj ty ľúbiš mňa,” cukalo mu kútikmi úst.

“Naozaj?” Mal pravdu. Mám ho viac ako len rada. Hlúpe, že som si to neuvedomila skôr, možno sa dalo predísť tomu dramatu.

“To si teda myslím. Je to správny odhad?” zahrnul mi pár pustených vlasov za ucho.

“Povedala by som, že...” zamyslela som sa nad správnym výrazom. “Trefný.”

“Tak trefný?”

“Aha.”

Sklonil hlavu a jeho pery boli také sladké. Jemné. Plné. Nikto nemá také ústa.

“Kay?”

“Hm?”

“Čo vysoká?”

“Čo s ňou?”

“Bojím sa, že každý pôjdeme inde a medzi nami bude tak tristo štátov.”

“Tristo ich nebude,” venoval mi milý úsmev.

“Vieš ako to myslím.”

“Práve som ťa našiel. Nechcem sa s tebou rozísť len preto, že obaja pôjdeme na vysokú.”

“Ja tiež,” vážne som prikývla.

“Takže navrhujem, že počkáme ako sa to vyvinie. Obaja sme dospelí a je tu stále veľa programov pre športové štipendiá,” povedala by som, že sa usmial popod fúzy ak by nejaké mal.

“Hovoríš mi, že ti prišla obálka zo škôl?” stuhla som prekvapením.

“Presne tak.”

“Mne tiež. Kay ja...”

“Ja viem,” odmlčal sa s nevinnou tvárou. “Tak trochu som sa na teba pýtal. A je tam pár škôl náhodou s tým istým názvom.”

“Kay ...koho si sa pýtal? Ved nechodíme do školy,” pípla som hlúpo.

Rozchechtal sa na celé kolo. “Výboru, kde sú náhodou naši telocvikári.”

Chcela som niečo povedať, ale pokrútil hlavou.

“Nejdeš si zatancovať?” opýtal sa.

“Vážne? Na toto?” úškrn mi prešiel cez tvár.

“Myslím, že je to dosť výrečné.”

“O čom?”

“O nás predsa,” zasmial sa.

“Klišé,” poznamenala som, keď zaznel refrén.

“Prestaň,” jemne ma zahriakol. Ruky som položila okolo jeho krku a on si tie svoje obkrúžil okolo môjho pása.

A ja som pobozkala Kaydena Kingstona.