12.časť

Vyše mesiaca som sem nič nepridala. Prepáčte, ale konečne je tu časť. Zanechajte komentár. :)

Prešiel deň. Potom druhý. Po druhom tretí. Mama si domyslela. Vďaka bohu, aspoň v niečom mi niečo vychádzalo. Nenávidela som sa za to, že plačem kvôli chlapcovi. Stále som ale nedokázala nenávidieť jeho. Bola som nahnevaná na otca, na seba... hlavne na seba. Očividne, za to môžem ja. Nie otec. Keď som práve neplakala, snažila som sa myslieť na niečo iné – nie na Kaya, pretože všetky myšlienky naňho ma dokázali rozplakať. Patetické, ja viem. Druhá možnosť bol otec, nechápem ako sa tam tá možnosť dostala, ale bol tam. Stále dokola som si prehrávala čo mi povedal Kayden. Vraj je to takmer to isté. Je?

Otec má Elenu, dve deti z jej prvého manželstva, mama mu odpustila, on si odpustil, mala by som aj ja? Otázka storočia. Rozvod mojich rodičov bol tá najlepšia možnosť, z odstupom času to viem.

Ozvalo sa klopanie.

“Mama, spím.”

“Očividne nie, keď rozprávaš.”

“Meg?” otočila som sa na posteli. “Čo tu chceš?”

Uškrnula sa. “Pekné privítanie.”

“Prepáč, necítim sa dobre.” Opäť som sa otočila, chrbtom k nej.

“Prečo nezdvíhaš mobil? Brandy,” odmlka. “ja to viem.”

“Čo?” V hlave mi začalo brnieť, ako sa sa rýchlo posadila. “Odkial? Od koho?”

“Domyslela som si to sama. Prepáč, máš tu strašný vzduch. Je to tu ako zatuchnutý kutinec. Koľko hodín tu už ležíš, preboha?” Otvorila okno, odhrnula ťažké tmavé závesy. Myslím, že bolo ráno. Nepozerala som sa na hodinky.

Sadla si na postel. “Vyzeráš hrozne. Čo sa stalo?”

Povedala som jej všetko. Prvý večer v jeho dome, stretnutia, ako sa mi pokazilo auto a on ma viezol domov, o tom ako sme stáli na chodníku, keď k nám prišla. Vlastne to bolo celkom... ulahčujúce.

“Takže odvtedy len-” gestom zhrnula celú izbu. “Tu trčíš v posteli?”

“To je všetko čo mi povieš?” zamračila som sa.

“Čo chceš akože počuť?”

“No... ty na mňa niesi naštvaná, že som chodila s Kayom?”

Prižmúrila oči ako tigrica. “Samozrejme, že som naštvaná, keď to už chceš vedieť!” Prikrívku som si vyhrnula po nos. Pokračovala. “Som naštvaná, že si mi to nepovedala! Tvoj prvý chlapec-”

“Počkaj! Čo Peter Fynch z ôsmej triedy?”

Mávla rukou. “Tvôj prvý naozajstný chlapec a ty mi o tom nepovieš. Doslova si sa predo mnou skrývala. Preto som naštvaná. Prečo by som ti preboha mala zakazovať chlapca, ktorý je k tebe milý a má ťa očividne rád?”

Pripadala som si ako idiot. “Máš pravdu.” Zaborila som si tvár do vankúša. “Asi som sa len bála. Nechcela som pokaziť ani jedno ani druhé.”

“Teraz si to pohnojila. Našťastie len jedno, pretože ja sa nehodlám s tebou len tak ľahko prestať rozprávať.”

“Takže,” vyskočila z postele, keď som nič nehovorila. “Treba ťa dať do poriadku, zlato.”

“Načo?” Chystala som sa utápať v ľútosti. Na to nepotrebujem lesklé vlasy.

“Čo je to za otázku? Niečo musíš vyriešiť.”

“Meg, on ma nenávidí.”

“To je hlúposť.”

“Bojím sa.”

“Prečo?” tvár jej zmäkla, chytila ma za ruku.

“Vieš koľko krát som sa chystala vytočiť jeho číslo? Alebo ísť za ním domov? Čo keby ma vykopol, alebo zrušil?”

“Čo ak, keby... prestaň fňukať a zdvihni sa z postele. Vieš čo je dnes za deň? 31. december. Nový rok, nové šance!”

“To máš odkial?” zdvihla som obočie.

“Akože odkial?” zamrčila sa. “Odo mňa. A teraz sa choď umyť, počkám na teba dolu. Tvoja mama urobila lasagne.”

“Dakujem, Meg.” Objala som ju.

“Mám ťa rada. Nech ti to dlho netrvá,” žmurkla.

“Fajn, fajn. Len si ešte niečo vybavím.”

A vytočila som otcovo číslo.