14.časť

O pár dní, v piatok ráno som si s tichosťou balila kufre, keď ešte všetci spali. Slnko už vychádzalo a pofukoval mierny vietor. Za dve hodiny odchádzame z domu. Keď som si zbalila už aj kozmetiku, pyžamo v ktorom som spala a zubnú kefku, zazipsovala som si posledné tašky a obliekla si veci, ktoré som si ešte včera večer prichystala. Do lietadla chcem ísť pohodlne oblečená. Dala som si krátke tmavo-modré šortky, bielu voľnú košeľu, riflovú bundu a na nohy balerínky. Vlasy som si dala do drdola, zobrala som si ešte okuliare a na ruku hodinky.

Pred dverami som nechala kufre a príručnú batožinu vedľa ockovej, ktorý sa zbalil ešte včera a vyšla som von. Chcela som sa ešte naposledy rozlúčiť na dlhú dobu s Carbinom. Ak budem mať šťastie, tak ho uvidím už cez zimu, ale ak bude mať otec veľa roboty, tak ho uvidím znovu až za rok.

Potichu som vošla do stajne, kde kone driemali a keď som sa pozrela na môjho veľkého tátoša, ako leží a spokojne odfukuje, musela som sa usmiať. Zobrala som malú konskú deku a položila si ju na piliny vedľa jeho tela. Hneď ako ma zaregistroval, pokojne na mňa hľadel veľkými hnedými očami. Oprela som sa mu o plece a hladkala ho po čiernej lesklej hrive. Zrazu mi po líci stiekla slza a Carbin si oprel svoju hlavu o moju hruď. Takto schúlený sme tam boli ešte asi pol hodinu, keď prišiel dedko.

"Vedel som kde budeš," povedal mi z chápavým výrazom na tvári.

"Len som sa s ním prišla rozlúčiť." Keď zbadal moje červené oči s vľúdnou tvárou si ku mne kľakol a Carbina pohladil po pysku. Ten mu na pozdrav olízal ruku.

"Budem sa tu do tvojho príchodu oňho dobre starať." Na čo si Carbin hlasno odfúkol a ja som sa zasmiala.

"Tým som si istá," usmiala som sa, "otec ma už hľadá?"  

"Áno," odpovedal mi.

"Dobre," utrela som si mokré líca a Carbinovi som dala dlhý božtek na papuľku. On ma na oplátku oblízal s veľkým jazykom. Dedko prekvapene dvihol obočie.

"Čo je?" Opýtala som sa.

"Vždy ma to prekvapuje, ako sa k tebe správa, veď vieš, že okrem teba sa ho môžem dotknúť len ja, ale takú lásku akú prejavuje voči tebe som ešte nevidel," opovedal mi pokojne. Smutne som sa usmiala a keď vychádzal zo stojiska, pošepla som Carbinovi do ucha.

"Ľúbim ťa," povedala som a dala mu poslednú pusu na očko. Keď sa mi v očiach zjavili ďalšie slzy, stále na mňa pokojne pozeral, len mrkal očami a akoby vravel 'Neplač, budem ťa tu čakať.'

Pred domom už stáli Bella s Annou spolu s babkou. Otec dával do kufra auta naše veci. Najskôr som prišla k starkej, ktorá mi zaželala veľa šťastia a tuho sme sa objali. Potom prišla na rad Bella a videla som, že má slzy na krajíčku.

"Peter je fajn chlapec, len sa ho drž." Povedala som jej. Keď ma s ním prvý krát predstavila, bola som milo prekvapená, bol to typický južan - čierne havranie vlasy, čierne oči a široký úsmev. Stali sa z nás celkom dobrý kamaráti a prekvapivo veľmi dobre sme si rozumeli. Bell som naposledy ešte objala a mala som čo robiť aby som sa nerozplakala.

"Ahoj Anny, pozdravujte doma. A dávajte na seba pozor," povedala som, keď som prišla k Anne. Tá tiež udržiavala slzy len tak tak. Objali sme sa a ako posledný ku mne podišiel ešte starký.

"Veľa šťastia, verím, že ti to v tom Londýne výde a dúfam, že tam stretneš kopec dobrých ľudí a priateľov," pošepol mi do ucha, keď sme sa objímali.  

"Ďakujem starkí," povedala som, no už som sa neudržala a slzy sa mi pustili po tvári.

"Neplač, veď sa nelúčime navždy," odvetil mi z úsmevom na tvári.

"Neznášam lúčenia."

"Ja viem," žmurkol na mňa a zotrel mi slzu chrbtom ruky.

Nastúpili sme do taxíka. Nechceli sme obťažovať s odvozom. Keď som si sadla na zadné sedadlo, ešte som im posledný krát zamávala a keď sa auto pohlo, najradšej by som bola vystúpila a zostala tu navždy.