DoR 21.časť

- som vďačná za to, že aspoň jedna osoba (o ktorej viem :) )... číta  moju poviedku. Dúfam, že sa páči a aspoň nejako zasiahne do bežného života :)
21 časť :)

„Ahoj“ usmial sa „..dneska by ťa mali pustiť však, že?“ spýtal sa ma ako keď sa dieťa pýta na Santa Clausa, no v momente čo som sa mu pozrela do očí nemohla som sa nájsť. Nevedela som čo povedať, spraviť.. došla som na to, že práve on musí byť môj prvý bozk a práve preto mu ho schovám.

„Ešte tu nebol doktor. Takže som v rozpakoch, ale dúfam veľmi.. pretože už ma to tu nebaví. Čas plynie neskutočne pomaly“ vrátila som sa späť od mojich myšlienok k nemu a odpovedala mu.. potom som si spomenula na Sarah, ktorá sa mi naposledy ozvala v stredu „a čo Sarah, ona neprišla?“

„Musela niekam zájsť“ odmlčal sa „mal som ísť aj ja, ale povedal som si, že keď raz nepôjdem hádam sa nič nestane“

„Kam, ak raz nepôjdeš?“ zbrklo som sa spýtala „prepáč, nebudem vyzvedať“

„To nič,.. potom ti Sarah určite povie, ale teraz sa tým nezaoberajme“ usmial sa „takže hovoríš že sa nudíš?“ dvihol obočie a tváril sa prefíkane

„Asi, á-no“ odvetila som neisto, on sa iba usmial. Bez slova sa ku mne priblížil z vozíkom, naznačil nech si nasadnem a vyšli sme na chodbu, potom prešli do výťahu.

„A kam to ideme, uniesť ma nemôžeš“ zasmiala som sa

„Neboj sa len. Keď som sem prišiel včera na aute šiel som na poschodie a teraz som si spomenul na ten výjazd“ samozrejme že som nechápala, ale keď sme vystúpili z výťahu došlo mi to.

Z poschodia na poschodie to bolo ako do kopca. Nepáčil sa mi veľmi jeho nápad, pretože mi to prišlo nebezpečné,.. aspoň pre mňa z mojím stavom to bolo, ale keď sme sa spúšťali už tretí krát nemala som žiadne zábrany. Potom však na moje telo doľahla únava. Aj keď som sa snažila nedať to najavo, pretože som chcela byť vonku z tej izby a vlastne aj s ním, aj tak si všimol moju únavu a s mojimi protestmi ma zobral na izbu.

„To nie je fér, ty si teraz kludne môžeš odísť a robiť...“ rozmýšľala som „čokoľvek, ale mojou jedinou zábavou .. do teraz nepoznanou bolo toto“  zamračila som sa. Od kedy tu bol tie dva dni uvoľnila som sa a nemala pred ním zábrany.. moja nedôverčivosť ustúpila do úzadia

„Tak“ zamyslel sa „čo ak by som tu ostal. Ale ak ma sestričky objavia, budem musieť ísť“

Usmiala som sa „dobre teda. Ďakujem“

„Pospi si“ povedal a ja som sa na neho neveriacky pozrela „neboj sa, neodídem“ usmial sa, ale ja som sa stále tvárila nedôverčivo. Prevrátil očami „dobre, ľahnem si k tebe aby som neušiel?“ zasmial sa, no tento krát som sa naozaj zatvárila prekvapene „žartujem“ rýchlo to zahovoril.. avšak vedela som, že nežartoval,.. neviem, ale jednoducho som vedela rozoznať kedy žartuje a kedy nie

„Nie.. nie, to je v poriadku“ usmiala som sa dúfajúc „veď aj tak.. na fotelke by si si akurát tak chrbticu dolámal a tu je dosť miesta“...

Vnímala som, ale zároveň som spala. Cítila som sa príjemne, zvláštne, pretože som za sebou mala chalana, ktorý ležal nehybne len preto, lebo si myslel, že ja spím, len preto lebo ma nechcel zobudiť. A ja som ležala nehybne len preto aby som to príjemné ticho nepokazila... ..

                                          ----------

Z letného spánku, z ktorého som vnímala aj najmenší pohyb som začula

„No nie je to roztomilé?“ povedal ženský hlas

„Myslíš, že ak ich necháme tak pán Clark sa nahnevá?“

„Dúfam že nie, hádam ich takto budiť nebudeme.“ Potom sa opatrne zavreli dvere.

Začala som viacej vnímať, pretože hlasy ma prebrali. Cítila som ruku okolo môjho pása, Ryanovu. Usmiala som sa sama pre seba. Stále zo zavretými očami, akože v spánku som sa otočila tvárou k nemu. Opatrne som otvárala oči. Ryan sa na mňa pozeral a na tvári sa mu zjavil úsmev.