1.časť

„Idem von,“ zakričím mame, len čo sa zobudila. Bol posledný deň jarných prázdnin. Ranné slnko zfarebené do ružovo-červena pripomína ľuďom začiatok nového dňa. Nikdy som nebola človek, ktorý dlho spal v posteli, dokonca ani cez prázdniny. Na tričko som si obliekla šedú mikinu so smiešnymi ušami na kapucni a vybehla z domu. Ošúchané conversky ešte slúžili k dobru. Od vody to nebolo ďaleko, príjemný chladný vietor z mora rozfúkaval moje čierne kučery. Zabočila som od hlavnej cesty, zišla schody a prešla cez kamienkovú pláž na veľkú plochu postavenú na mori, inak nazývanú aj mólo. Boli tu lavičky, dokonca aj strecha a ľudí od lát dreva a mora delilo železné zábradlie. Ako malá som počítala dni, keď sa budem môcť nakloniť ponad konštrukciu a vidieť svoj odraz na tmavej hladine. Prešla som na samí koniec, prepínajúc pesničky na prehrávači. Čelom som narazila na niečo pevné a tvrdé. Strhla som sa, pretože som nepočula nič iné len hudbu a oči som mala na zemi, preto ma prekvapila ďalšia osoba vedľa mňa. Narazila som tomu chalanovi do chrbta, ale ani sa nepohol. Než sa otočil, prešla som očami od jeho conversiek cez tmavé džínsy, ktoré mali nízky sed. Na trupe mal oblečené obyčajné biele bavlnené tričko. Ale keď sa ku mne otočil tvárou, zabudla som aj meno svojej mamy.

„P-prepáč,“ nad mojim koktaním zdvihol tmavohnedé obočie. Naozaj sa červenám? Stiahla som si kapucňu z hlavy.

„To je okej,“ lenivo pokrčil ramená, pričom mal ruky vo vačkoch. Zahľadela som sa na lem červených boxeriek, ktoré mu trčali spod nohavíc. Znovu som mu pozrela do tváre. Rozhodol sa nekomentovať moje očividné zízanie. Len sa usmial a... bože.

„Ja som Alex.“

Potlačila som úsmev. „Mňa volajú Alexa.“

„Aká príjemná... náhoda.“ Zažmurkal. Jeho oči mali farbu tmavej hladiny za jeho chrbtom. Slnko mu hralo farby na hnedých krátkych vlasoch.

Prehltla som to prázdno v hrdle. „Ešte som ťa tu nevidela. Takto skoro sem nikto nechodí.“

„Som tu prvý krát,“ znovu sa usmial. Tentoraz širšie až odhalil pri okrajoch jamky.

Odkašlal si. „Len nedávno som sa prisťahoval.“

„Naozaj?“ To veľa vysvetľovalo. Brighton bol veľký, ale som si istá, že by bol neprehliadnutelný.

„Z Londýna,“ vysvetlil.

„To je veľká zmena.“

„Ani nie. Človek si zvykne rýchlo.“

„Nechýbajú ti kamaráti?“ Blbá otázka.

„Som tu dva dni,“ pobavene tisol ústa a mne sa do tváre nahrnulo viac krvi.

„Aha.“ Môj mozog nevedel súvisle uvažovať, najmä nie keď sa niekto na vás pozerá ako na stredobod všetkej pozornosti. Náhle mu zasvietil mobil, ktorý vybral zo zadného vrecka.

„Mama,“ pozrel na mňa ospravedlňujúco, akoby som čakala odôvodnenie. „Treba toho ešte veľa vybaliť. Rád som ťa spoznal.“ Naposledy sa na mňa usmial. Dokázala som odpovedať niečo, čo sa trochu podobalo na pozdrav. Pozerala som na jeho vysokú postavu až pokým mi nezišiel z dohľadu.

PS: Táto poviedka bude rozdelená do 4 častí, tak dúfam, že to nieje mätúce, keď je všetko pod názvom "časť"... - bude to niečo ako 4 príbehy, ale zatiaľ k tomu netreba nič viac dodať. :)