6.časť

„Hovorila som ti to,“ veľavýznamne na mňa zazerala Sunny.

Vytiahla som jeden kútik úst. „Neviem o čom hovoríš.“

Drgla ma do boku. „Samozrejme.“

Emmy bola trochu nesvoja a Jess sa celú cestu mračila.

„Stalo sa niečo?“ otočila som sa na ňu.

Hlboký vzdych. „Nie, to nie. Ale príde mi to ako plytvanie časom. Radšej by som bola niekde, kde je kľud.“

„Si ako starena. Stále frfleš,“ zamračila sa na ňu Sunny. „Treba sa baviť.“

„Kľudne, ale niekde, kde mi nezoslabnú ušné bubienky.“

„Prosím,“ štuchla som do nej.

„Veď ja to prežijem.“

„Vyzerá to, že bude pršať,“ poznamenala Emmy pri pohľade na tmavé oblaky, ktoré ostro kontrastovali dokonca aj s večernou oblohou. Pritiahla som si bundu tesnejšie k sebe.

Vnútri bolo plno. Na živú hudbu prišla polovica školy.

Sunny sa otočila. „Nejdeme k baru? Vidím voľné stoličky.“

Sadli sme si na ošúchané drevené stoličky. Pult bol z nerovného dreva. „Ten námornícky štýl je super.“

Nad obsluhujúcim za rajónom bola zavesená veľká sieť a stará kotva. Obloky boli pootvárané dokorán a bol z nich dobrý výhľad na more. Prúdil sem slaný morský vzduch. Pomaly som srkala z čerešňovej koly. Už po druhom glgu som ho zbadala. Medzi perami pridŕžal brnkátko a cez plece mal prevesenú elektrickú gitaru. Vo vlasoch mal chaos a na sebe mal len krátke tričko, obopínajúce jeho trup. Čierne rifle mu voľne priliehali na bokoch. Začali hrať, postupne sa takmer polovica ľudí natlačila dopredu pred malé pódium a tancovali. Alex bol druhý hlas, jeho tenor bol čistý a krásny.

„Sú dobrí,“ Sunny nadvihla obočie.

Sedeli sme s dobrým výhľadom na nich. Alex behal očami po celej miestnosti a keď sa pozrel našim smerom, zakývala som mu. Obdaril ma úsmevom.

Po necelej hodine oznámili prestávku, vtedy som vyskočila zo stoličky a predierala sa cez ľudí. Prišla som na miesto, kde som ho videla, ale nikde nebol. Ruka sa ma dotkla na chrbte a otočila som sa. Pár centimetrov od moje tváre sa na mňa upieral rozkošný úsmev.

„Ahoj,“ rozochvene som sa tiež usmiala.

„Som rád, že si tu,“ naznačil mi rukou aby som zostala stáť. Po chvíľke mal na sebe bundu, chytil ma za ruku a viedol von zadným vchodom.

„Kde ideme?“

Ignoroval moju otázku. „Máš studenú ruku,“ poznamenal. Zdvihol si ju k ústam a ovial ma jeho teplý dych, potom mi ju uväznil medzi dvomi dlaňami. „Poď.“

Ťahal ma dolu briežkom, cez pláž až na mólo. Pristúpil k mreži, ktorá sa na noc zatvárala. Viedla na druhé podlažie. Preliezol po boku mreže ponad betónovú konštrukciu.

„Je to ľahké, nič sa ti nestane. Keď preložíš nohy, pomôžem ti dolu.“

Bola som si istá, že by ma nenechal spadnúť, ale moje nohy boli ako zo želé. Roztrasené ako huspenina a to už od tej chvíle, keď ma ťahal von.

„Tak dobre.“ Nebolo to ťažké. Pri zoskoku ma chytil na bokoch a podržal ma, začo mu boli vďačné najmä moje nohy. Chytil ma za ruku a ťahal hore schodmi. Vyšli sme tých pár schodov a prešli až k zábradliu. Tu nebola strecha. Otočila som sa okolo svojej osi. Večer som tu nikdy nebola.

„Je tu pekne.“

„Len pekne?“ Uškrnul sa.

„Prečo si ma sem zatiahol?“ Dlaňou som prešla po kovovej rúčke a naklonila sa ponad ňu.

Bol ticho. „Vodíš sem veľa ľudí?“ Prekvapila ma zvedavosť.

Pokrútil hlavou. „Našiel som to len v druhý deň, čo som sem prišiel. Koho si mala na mysli?“ Nadvihol obočie.

„Nejaké dievča?“ rozmýšľala som nahlas.

„Napríklad?“ dobiedzal.

Pozrela som mu do tváre, tváril sa celkom vážne. „Myslela som, no...ja neviem...“ kľučkovala som.

Zasmial sa. „Povedz to.“

„Koko.“

„Aha.“ Pauza. „Keby som po nej chcel, aby preliezla tú bránu, povedala by mi, že si zničí nechty.“ Pokrútil hlavou. „Mimo to. Nezobral by som ju sem aj tak.“ Zalialo ma hrejivé teplo.

„Prečo?“

„Nepáči sa mi. Na môj vkus až príliš dobýja,“ prehodil. Teplo vo mne sa rozrástlo.

„Máš chlapca?“ opýtal sa keď som zostala ticho. Pokrútila som hlavou, v podbrušku mi tancovali ohníky a dlane sa mi nepríjemne potili.

„To je fajn.“ Mykalo mu kútikmi úst.

„Vážne?“ V hrudi ma tlačilo, keď sa ku mne pohol. Zostal medzi nami priestor o veľkosti ruky.

„Vážne.“

Zdvihol ruku a nechal ju zapletenú v mojich vlasoch. Naklonil sa bližšie a cudne ma pobozkal. V očiach mal otázku. Keď som mu položila ruku na predlaktie, veľmi pomaly znova sklonil hlavu. Naše pery sa dotkli a ten bozk trval mučivo dlho. Bol to skutočný bozk. Jazykom mi pootvoril ústa, nežne sa mi pritláčal na pery. Takže takto vyzerá skutočný bozk, nevedela som si predstaviť nič krajšie než túto chvíľu. Načiahla som sa, aby som ho mohla objať okolo krku, z úst sa mi vydral tichý vzdych. Druhou rukou ma objal okolo drieku a pritiahol bližšie. S perami stále pritlačenými na mojich sa usmial.

„Čo je?“

„Budeš moje dievča?“