1.časť

„Za toto zaplatíš, Dodger!“

Tá malá zlodejská potvora si myslela, že všetko na svete existuje len pre jej zábavku. Celých tridsať minút som prenasledovala fretku, ktorá uháňala po luxusných chodbách hotela a kľučkovala tak, aby ho nechytila. Zaprisahala som sa, že hneď ako chytím zvieratko, upozorním vedenie hotela, že moja sestra Beatrix si sem doniesla divé zvery, čo je určite proti hotelovým predpisom. Dodger kradol veci zakaždým, keď mal príležitosť. Hnala som sa za ním a dúfala, že ma nikto neuvidí.

„Dodger,“ vykríkla som zúfalo. „Vráť sa. Dám ti keksík.“ Biely chlpatý tvor vbehol do jednej zo zadných dverí hotela, otvorených niekoľko centimetrov. Bola to pracovňa, všimla som si ako som ich otvorila.

„Počkaj, urobím si z teba golier...“

Miestnosť bola rozľahlá, asi ako jedáleň, kde práve hoduje celá jej rodina. Tri steny boli zaplnené policami plných kníh od podlahy po strop. V strede sa črtal veľký pracovný stôl s koženým kreslom za ním. Na stole boli listy, papiere, obálky... rôzna korešpondencia a ...Dodger. Zavzlykala som. Toto musí byť zlý sen. Uštipla som sa... ešte raz, ale spása v podobe prebudenia neprichádzala.

„Tak,“ upokojovala som ho a pomaly k nemu naťahovala ruku. „Pekne počkaj tam, kde si. Ja ťa odnesiem naspäť k Bei a dám ti... Dočerta!“

Prv než som ho stihla chytiť, Dodger vkĺzol pod stôl. Nepochybne som bola celá červená od zlosti, obzerala som sa po miestnosti a hľadala niečo, vďaka čomu by Dodger vyliezol z úkrytu. Poskladala som svoje nohy na drahý koberec a kľačiac som núkala Dodgerovi neviditeľnú pochúťku. Nanešťastie som nemala čas vstať dosť rýchlo a tentoraz som si bola celkom istá, že sa červenám. Od hanby. Do miestnosti vošli dve postavy, boli tmavé kvôli tlmenému svetlu vnútri. Osvetľovala ich len chodba. Práve pás svetla z nej, im predostieral vynikajúci pohľad na mňa. Jeden niečo povedal tomu druhému, ten sa zvrtol a vyšiel. Vysoká postava na mňa pozerala z hora a moja hanba sa prehĺbila o to väčšmi, keď sa rozsvietil luster nad nami. Zdvihla som sa zo zeme a oprášila neviditeľnú smietku z kolien a sukne. Prekvapene som zistila, že osoba je chlapec, pár rokov starší odo mňa. Čakal až začnem hovoriť. Jeho nadvihnuté obočie ma pobádalo, aby som mu vysvetlila čo to tu dočerta robím... jeho -trochu- arogantne nadvihnuté kútiky úst mi postačili na to, aby som zistila, že sa mi vôbec nepáči. Aj keď... Vlasy mal strednej dĺžky, trochu vlnité a ten blond chaos bol nepochybne zámerný. Na tmavých očiach sa nedalo rozoznať dúhovku od zrenice. Boli tmavšie ako čierna káva. Jeho pohľad, postava, spôsob akým sa opieral o dvere...tak nejako som si predstavovala temného anjela v knihe Williama Blakea.

„Ja,“ získala som stratený hlas.

„Ty,..?“ sucho konštatoval a vystrel sa. Ruky si ležérne zastrčil do vreciek šedých džínsov.

„Ehm... ja... no,“ nestávalo sa často, aby som nevedela čo povedať. „Stratil sa Dodger, on sem vbehol a ja som ho chcela len chytiť. Prisahám, pre nič iné som...“

„Dodger?“

„Áno. Fretka mojej malej sestry. On... ja...“ Toto je strašný deň.

Pohľad mu zablúdil k stoličke pri stene, kde do vzduchu lietali chumáče plyšu.

„Zdá sa, že som ju našiel.“

Okamžite som zbledla. „Dodger, nie!“ Rozbehla som sa k zaneprázdnenej fretke. „Snaží sa urobiť si z toho hniezdo. Veľmi ma to mrzí,“ pozerala som na veľkú dieru v zamatovom poťahu. „Sľubujem, že tú škodu uhradí moja rodina eh pán...“ zarazila som sa.

„Pán?“ ironicky vykrivil ústa. „Som Jared.“

„Si tu zamestnaný?“

Odpovedal mi prikývnutím. „Vieš že sem majú prístup len piati ľudia?“

„Predpokladám, že ty si jedným z nich.“

„Vieš čo je to za miestnosť?“

Obzrela som sa. „Pracovňa?“

„Dá sa to aj tak povedať. Je to Bayningova pracovňa.“

Dodger sa mykal v mojich rukách, ale sotva som to vnímala. Takže som bola v pracovni majiteľa hotela. Keby ma tu našiel, nemala by som len malé problémy... mala by som obrovské problémy. Prehltla som a hrtan sa mi viditeľne pohol.

„Ako sa to voláš?“ odstúpil od dverí a zavrel ich. Úzka košeľa mu obopínala hrudník a tenkú čiernu kravatu si uvoľnil jedným pohybom ruky.

„Jessica. Mala by som už ísť,“ povedala som pokojne a kráčala k dverám. Prišiel k nim rovnako rýchlo ako ja a jednu ruku položil na drevenú dosku dverí. Stál príliš blízko, takmer sa ma svojim telom dotýkal. Stiahla som sa k stene a Dodgera si pritiahla tesne k sebe.

„Mám pre teba jednu radu,“ povedal potichu. „Nie je bezpečné, aby si sa túlala sama po hoteli.“

„Je to hotel s dobrou povesťou. Nemám sa tu čoho báť,“ namietla som.

„Pravdaže máš,“ zašepkal. „Práve sa na to pozeráš.“

A skôr než som stihla myslieť, spracovať tú vetu, pohnúť sa... čokoľvek... naklonil hlavu a pritisol si ústa na moje pery. Vzal mi do dlane tvár a jemne ju otočil nahor. Bola som natoľko ohromená, nepohla som sa pri tom nežnom bozku, že som si ani neuvedomila ako sa mi pootvorili pery. Každým nádychom som vnímala jeho vôňu, zmes pižma, pačuli a naškrobenej látky. Jeho ústa boli presvedčivé a zmyselné a hovorili o prísľube zároveň.

„Nie,“ protestovala som slabým hlasom. V jeho očiach bol viditeľný znak pobavenia a niečoho čo vyzeralo ako nevôla, akoby práve zistil niečo, čo sa mu nepáčilo. Ozvalo sa slabé klopanie. Keď ich otvoril, stála v nich staršia žena. „Jacob mi povedal, že si tu. Tvoj otec ťa zháňa Bayning.“

Čo dočerta... Pozrela som naňho. Jeho oči mu iskrili. Vyzeralo to, akoby si vychutnával môj neskrývaný údiv.

„Dovidenia, Jessica.“

„Zbohom.“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Dovidenia,“ usmial sa a odišiel. Ako škodoradostne sa zabával na môj účet! Upokojovala som sa predstavou, že už ho neuvidím.