3.časť

„Prosím?“ zaúpela som. „Nemôžeš myslieť vážne.“

Dala pusu Beatrix. „Choďte si ľahnúť. My tu ešte zostaneme dve hodiny. Viac nie.“

„Mama!“

Bea prevrátila očami. „Čo na to záleží kde spíš. Je to len jedna noc Jess.“

„Hádam nemá tvoja malá sestra viac rozumu ako ty?“ mama sa na mňa mračila.

„Bude to dobrodružstvo!“ zvýskla od radosti a s Dodgerom a Lunou v ruke poskočila. Mačka hnevlivo zaprskala. „V noci sa môžeme...“

„V noci budeš spať. Je neskoro, bežte do postele,“ príkro ju prerušila, otočila sa na podpätku a odkráčala.

„Dočerta,“ hromžila som. Tmavú chodbu osvetľovali desiatky svetiel.

„Dnes si vyslovila viac nadávok ako pohan na trhu.“

Ignorovala som ju. „Čo záleží na nejakom slabom daždi,“ rozhodila som rukou k oknu, okolo ktorého sme práve prechádzali. Beu osvetlil žiarivý lúč blesku. „Sotva poprcháva.“

„Hmm.“

Zvuky búrky preťal výkrik.

„Čo to je?“ Bea zrýchlila.

„Neviem, ale nemali by sme...“ Prešli sme recepciu, hlavné schodisko, na ktorom sa spýtavo zastavovali hostia. „Bearix, počkaj! Neutekaj!“

Prišli sme na koniec širokej chodby, kde sa zišla skupina ľudí. Keď nastalo ticho, otočila som sa k malej sestre. „Vidíš, nič to nebolo.“

„Jess pozri!“ ukázala na výťah a podišla bližšie. Vzduch preťal ďalší vreskot.

„Je to dieťa?“ postavila som sa na špičky a snažila dovidieť cez vysoké postavy.

„Jess...“ ťahala ma za košeľu. „Čo to je...?“

„Neviem, počkaj...“ oči som žmúrila a po špičkách sa posúvala do druhej strany. V kútiku oka som videla záblesk bielej a hlasy. Dostala som sa na samí kraj a uvidela... primáta. Čiesi ruky mnou silno trhli.

„Čo myslíš, že robíš?“ zavrčal mi hlas do ucha. „Odveďte tie dve niekto preč. Bullgart...!“

„Áno, pane.“

Otočila som sa, aby som videla blond vlasy Jareda Bayninga, jeho gestikulujúce ruky a šťekajúce príkazy. Mal na sebe... biely šermiarsky oblek.

„Prečo je tu opica?“ prišla ku mne Beatrix.

„Pretože tu máme neschopných ľudí,“ prevŕtal pár z nich zrakom Jared. „Ak ju nechytíte do piatich minút, urobím z nej kebab,“ namieril na opicu kordom.

„Čo je?“ zamračil sa. „Tu nemáte čo robiť.“

„Prišli sme sa pozrieť čo je tu za hluk. Je ju počuť na druhej strane hotela,“ ukázala som na opicu.

„Jess?“ znovu ma potiahla za rukáv.

„Čo je?“

„Kto to je?“ nahlas sa opýtala a pozrela na Jareda. Oči veľké ako taniere upierala na zbraň v jeho ruke.

„Niečo ako riaditeľ,“ pozrela som hore a všimla si, že nás počúva.

„Ja som Beatrix,“ povedala do vetra. „Koľko máš rokov?“

Očervenela som. „Beatrix, nebuď neslušná...“

Jared sa uškrul. „Dvadsaťpäť. Ty?“

„Trinásť,“ povedala s hlasom diplomata. „Neubližuj tej opičke.“ Ozval sa divý vreskot. Dodger vyskočil z Beatrixinej náruče.

„Dodger!“ volala Beatrix. V snahe zachytiť ho, som bežala jeho smerom. Opica vidiac blízkeho blížiaceho útočníka, zvrieskla až jej zapenilo v papuli. Postavila sa na zadné a behala očami po dave. Skôr než stihla skočiť, Jared ma schytil k sebe a pritlačil nás k zemi tak, že som zostala zakliesnená pod ním.

„Preskočilo ti...?!“ metala som sa pod ním, zatiaľ čo okolo stojaci chytili paniku, do toho sa pridala opica. Jared niečo vrieskal, ale zdalo sa, že ho nikto nemôže počuť.

Vzdal to, ale mne do ucha prikázal. „Nehýb sa.“ Poslúchla som a ledva dýchala. Tvár som tlačila do jeho ramena, keď čiesi nohy prešli popri našej hlave.

„Ved nás udupú,“ zvolala som. Stiahol mi hlavu nižšie pod seba a ramenami ma celú objal. Keď ruch ustal, ustal aj vreskot. Vydýchla som, potom mi zišla na um sestra.

„Beatrix...“

„Je v poriadku,“ zamumlal mi do ucha. Nemal sa k pohybu. Otočila som hlavu na bok a uvidela ju pri stene s robustným chlapom pri nej. Dodger sa za ten čas vyšplhal na jej rameno.

„Hlúpa fretka...“

Jared sa tlmene zasmial. „Každopádne pomohla.“ Všimla som si opicu v klietke. „Vbehla rovno do pasce.“

Zrozpačitela som. „Ehm... je tu už bezpečne?“

Nadvihol sa na lakte, ale stále na mne ležal. „Samozrejme.“

„Tak... no... môžeš...?“ cítila som sa trápne. Nechápavo zvraštil obočie, potom mu to došlo, opäť sklonil hlavu a zasmial sa do môjho ramena.

„Samozrejme,“ uškrnul sa. Než sa odtiahol, prešiel mi perami po krku až sa mi zježili chĺpky na zátylku. Preľaknuto som pozrela na sestru, ale tá to nevidela. Jared sa postavil a natiahol ruku, aby mi pomohol.

„Si v pohode?“ podišla som k Beatrix a nevšímala si ten nafúkaný úsmev.

„Že sa pýtaš! Neviem sa dočkať kedy to poviem mame...“ začala trkotať.

„Mali by sme ísť hore,“ chytila som ju okolo ramien, kývla veľkému chlapovi vedľa nej a na Jareda sa neisto pozrela.

„Ďakujem.“

Pokrútil hlavou. „Dobrú noc,“ usmial sa a prehrabol strapaté vlasy. „Dovidenia,“ počula som ešte predtým, než sme zabočili za roh.