4.časť

„Alexa!“ zakričala som, len čo sa mi dostala do zorného poľa pred školou.

„Alex,“ kývla som aj jemu.

„Stalo sa niečo Jess?“ Obaja si ma prezerali, akoby niečo nebolo v poriadku.

„Ja-jasné... chcela som s tebou hovoriť,“ odmlčala som sa a významne pozrela na Alexa.

„Asi tu nie som potrebný,“ zasmial sa. „Uvidíme sa po hodine. Pusa.“ Tak som tam stála a dívala sa, akoby sa lúčili na týždeň.

„Vďaka,“ ešte raz som mu kývla a Alexa sa ku mne zvedavo otočila.

„Pripadáš mi nejaká zbrklá. Návšteva nedopadla dobre?“

„Ale áno... ja som len myslela, že by si mi vedela poradiť v jednej veci... Sunny som to zatiaľ nechcela hovoriť, zveličila by to a vôbec,“ hodila som rukou. „A Emmy na tom nieje o nič lepšie ako ja. Teda čo sa týka tých skúseností.“

„Okej hovor.“

„Ja... stretla som chalana,“ pípla som.

Oči sa jej rozžiarili. „To je super! Mohli by sme ísť spolu na...“

„Nie,“ prerušila som ju. „On to vlastne nieje chlapec. Je to... chlap.“

„Nerozumiem...“

„Je o osem rokov starší odo mňa.“

Zdá sa, že som ju zaskočila natoľko, aby stála, bez slova si ma premeriavala a doslova vsakovala každý pór na mojej tvári svojimi očami.

„Jess, on ťa... no...“

„Čo?“ nechápala som.

„Ide v tom o... sex?“

„Čo?!“ skoro som zakričala. „Preboha na to som ani nemyslela.“

Pokrčila ramenami. „Tak čo je medzi vami? Neviem pochopiť, že by nejaký chlap,“ odmlčala sa a počítala. „Ktorý má dvadsaťpäť by bol z mladou žabkou a bol by spokojný len z nežnôstkami a bozkávaním.“

Takmer som sa urazila. Takmer. „A Alex sa s tým uspokojí?“ podpichla som.

Začervenala sa. „No...“

„Alexa!“ oblapila som ju rukami. „Vy ste... už?“ otázku som nechala doznieť.

Nesmelo opäť pokrčila ramenom. „No,“ potuteľne sa usmiala.

„Čo?“ takmer som nevysúkala.

„Stalo sa to len nedávno,“ hodila rukou, ale očividne so zaľúbeným pohľadom.

„Bože...!“ štuchla som ju do brucha a zasmiali sme sa.

„Jess, keby si vedela aké.. aký je...“ habkala.

„Si v tom až po uši.“

„Pokiaľ ide o toho chlapa tak,...“ nedohovorila.

Zastalo pri nás auto, ktoré dostatočne upútavalo všetku pozornosť v okolí šesťdesiatich metrov. Bol to čierny Spyker. Bolo dychberúce!

„Doriti,“ neprítomne poznamenala Alexa.

„Ahoj,“ usmiali sa na mňa kútiky „chlapa“ za volantom. Vystúpil z nízkeho auta, v celej svojej kráse a elegantnosti. Nemal na sebe košeľu, ale volné biele tričko, miesto formálnych nohavíc tmavé rifle a conversky. Zložil si okuliare a v plnej výške sa postavil predo mňa. Vyzeral osobnejšie a chlapčensky.

„Ahoj?“ neisto som pozdravila.

Alexa sa na mňa otočila a ja som ju prosila zúfalým pohľadom, ktorý zrejme nepochopila.

„Vidíme sa v škole,“ otočila sa a odišla.

„Čo tu robíš?“ bola som... udivená? Slabé slovo.

Pokrčil ramenami, akoby sám nevedel a pozeral niekam za mňa. „Chcel som ťa vidieť,“ nadýchol sa, znovu získal svoju arogantnú masku, ale videla som to ešte predtým než sa nevrátil do svojho typického správania. „Povedal som ti, že sa ešte uvidíme.“

On je naozaj nervózny! „Nechápem. Čo tu robíš?“

„Prišiel som po teba,“ vydýchol s upretými očami na mne.

„Čo?“

Zaksichtil sa a viditeľne si to užíval. „Poď .“ Chytil ma za ruku a otvoril mi dvere na aute. Pozorovali nás takmer všetky oči.

„Nemôžem! Mám školu...“ Moje protesty umlčal jedným slabým stisnutím dlane po ktorom prešiel palcom. Civela som na naše ruky. Zbláznil sa?

„Viem, že toto si ešte asi...“ hľadal správne slovo. „Nezažila. Sľubujem, že do večera budeš doma.“ Do večera?!

„Ty si myslíš, že škola je pre srandu? A prečo by som vôbec s tebou mala niekam chodiť?“ vybuchla som. „Nepoznám ťa!“

Mykol sa. „Nepoznáš?“

„Mohol by si byť kľudne úchyl! Ty si myslíš, že len tak niekomu vliezam do auta, keď idem ráno do školy?“Absurdita celej veci mi pripadala takmer ako sen. Môj mozog kričal Otoč sa a choď do triedy!! telo však prirástlo k zemi akoby hovorilo Zostaneš!

Myslela som, že sa urazí. Na moju... úľavu sa usmial a pustil ma. „Prosím.“ Sklonil hlavu na bok a čakal. Vedela som, že nieje typ človeka, ktorý musí o niečo prosiť. Obzvlášť pri ženách.

„Všetci sa pozerajú. Čo si pomyslia, keď teraz nastúpim a odídem?“ prehodila som.

„To ťa nemusí trápiť. Kašli na druhých.“

„Hovoríš práve ty. Technicky by ťa mohli zabásnuť za pedofíliu.“

Po mojom výroku sa zvonivo rozosmial. „Tak ideš?“ Otvoril dvere a ja som neisto nastúpila s jeho dlaňou uloženou na mojom drieku.

„Prečo to robíš?“ opýtala som sa tesne predtým, než naštartoval.

„Pretože sa mi to vidí správne.“

„Správne?“

„Cítim, že je to správne.“

Na to som nemala po ruke nijakú odpoveď.

Chytil ma za studené prsty. „Zapni si pás.“ Jeho úsmev ma odzbrojil.