6.časť

Ronnie zastavila v strede chodby. „Počuješ to?“

Kornélia nastražila uši, ale nepočula žiadne zvuky. „Len ľudí dolu.“

„Čo to robíš?“ zasyčala na sestru, keď sa priblížila k susedným dverám.

„Norah a Tony budú naštvaní, že sme ich tu len tak nechali. Pamätáš, čo stvárali keď...“

„Ronnie, je u nich mama, zbláznila si sa?“

„Nie je,“ namietla mladšia sestra. „Nechala ich chudákov zamknutých, tak ako nás.“

„Povedala, že pôjde za nimi, nemyslím si, že by im nedala prednášku o správaní...“ Kornéliu prerušili kroky za dverami.

Ronnie zhíkla. „Niekto ide, utekaj!“ Rozbehli sa cez chodbu, práve keď Ronnie premýšľala o tom, aký trest im matka vymyslí, Nelly našla vo výklenku malé bočné dvere pre sluhov. Chichotali sa celú cestu po schodoch, cestou s stajniam, aj keď odviazali nastrojené kone, ktoré niekto nechal vonku.

„Ak sa to dozvie mama, celý pobyt v Rowsley budeme zamknuté v izbe,“ Ronnie si skryla hlavu do konského krku.

„Alebo nás pošlú do Ameriky, to by bol ten lepší prípad.“ Kornélia nasadla na pekného hnedáka.

„Máme tak štyri hodiny, pokým nás niekto príde skontrolovať,“ Ronnie sa vyšvihla do sedla.

„Poď, minulý rok som tu našla peknú čistinku. Je neďaleko.“

Prešli bočnými záhradami, ktoré sa napájali na lesné cestičky a polia.

„Je tu príjemne. Vedela by som tu žiť,“ Kornélia ležala sestre na nohách pod tieňom veľkého buku.

„Je tu naozaj krásne,“ Ronnie odtrhla steblá trávy a nechala ich odviať slabým vánkom. Kone sa pásli neďaleko od nich. Potôčik zurčal pár metrov pred nimi a vtáky trilkovali v korunách stromov. „Mám chuť skočiť do tej vody. Prečo sú v Anglicku také skostnatené pravidlá? Žena nesmie toto, tamto... mám toho plné zuby.“

„Nevzali sme si nič na prezlečenie a v šatách sa kúpať nemôžeme,“ namietla Kornélia a posadila sa oproti sestre.

„Prečo nie?“ Ronnie vzdorovite dvihla hlavu.

„Mokré prísť domov nemôžeme a bez šiat tu nesmieme pobehovať. Keby nás niekto našiel...“

„Nikto sem nechodí.“

„To si len ty myslíš, hlupáčik. Nieje to tak ďaleko,“ prichytila si zatúlaný prameň hnedých vlasov.

„Máš pravdu,“ priznala Ronnie.

Sestry nevynikali špecifickou krásou, výzor mali typický pre Američanky. Gaštanové vlasy, hnedé oči, rovný nos, ostré línie lícnych kostí a oblé krivky na správnych miestach. Zo začiatku boli vítaným osviežením mnohých večierkov, plesov, soaré... no nijaký zo šľachticov sa po prvom razy viac do reči s výrečnými americkými dievčatami so špecifickými názormi nedával. Radšej si vybrali tichý, nevýrazný anglický kvietok s plavými vlasmi, červenými líčkami a sklopenými očami.

Ale predsa sa Kornélia a Ronnie v niečom líšili. Zatiaľ čo Kornélia mala vlnité kučery, Ronnie mala vlasy rovné a jemné. Ronnie mala jamku na brade, Kornélii sa jamky objavovali keď sa usmievala. Mladšia sestra mala veľké guľaté oči, s rozšírenými zreničkami, vždy keď ju niečo prekvapilo, staršiu prekvapovalo málo čo a oči vykrojené v tvare mandlí zostávali neustále pokojné a rozvážne. Ronnie okrem toho vynikala väčšou výškou ako ostatné dievčatá, nie raz pozerala vysokým mužom do očí v tej istej línii.

„Slnko za chvíľu zapadne,“ poznamenala Ronnie s očami k oblohe. „Už sme dlho preč.“

Kornélia si povzdychla. „Áno, mali by sme ísť...“ Chcela sa postaviť, oprášiť ťažké sukne, ale prerušil ju príchod dvoch postáv na koňoch.

„Dočerta...!“ Ronnie vyskočila na nohy a kliala ako námorník. Oči sa jej v panike rozšírili. „Čo teraz?“

„Kto to je?“ Kornélia sa s nažila dovidieť, ale boli ďaleko.

„Určite niekto z Rowsley Parku. Povedia to otcovi...“

„Nie,“ zamietla Kornélia. Pozrela na stromy.

„Nestihneme vyliezť. Aj tak sú tu kone,“ namietla Ronnie. „Och, Bože!“

„Čo je?“ otočila sa k sestre. „Nič zlé tu predsa nerobíme. Neboj sa.“

„O to nejde,“ zastonala Ronnie.

„Tak o čo?“

„To je Northclif, Nelly. Toto sa definitívne dozvie matka.“