9.časť

Skončila sa doba “zácviku” nového zamestnanca. Čo pre mňa znamená, celý deň v práci bez dozoru. Len ticho, knihy a... Kayden.

Ticho narušil znovček pri dverách.

“Priniesol som raňajky.”

“Kávu a šišky?” nezdvihla som ani pohľad.

“Áno.”

“Kay, chceš ma vykŕmiť?”

Bol tak roztomilo zmätený, absolutne nevedomý chyby, ktorú urobil. Zarazene zastal uprostred predajne. “Čo je zlé na šiškách?”

“Každé ráno mi nosíš čokoládové šišky a to mi chceš povedať, že si nerozmýšľal nad tým, kde to spálim?” doberala som si ho, hádžuc skeptický pohľad jeho smerom.

Bol ešte zmätenejší. “Mám ísť kúpiť jahodové?” navrhol opatrne.

Pokrútila som hlavou nad tou logikou. Peknou logikou. Pultová doska začala nepríjemne vŕzgať, keď sa rozsvietila obrazovka mobilu a stálo na ňom Megino meno. Stisla som červené tlačidlo. Zase. Z pred týždňa – prvého večera s Kaydenom – mi Meg volávala každý deň. Pred dvoma dňami prišla do mesta a chcela sa stretnúť a pre mňa bolo čoraz horšie vymýšľať si výhovorky. Nie že by som ju nahradila. Nie. Ale Kayden bol Adamov najlepší kamarát a Adam, nech bol akokoľvek milý zadupal, zničil a rozdrvil Megino sebavedomie a dá sa povedať aj city – čo boli jej slová cez telefón v jeden večer, keď sa skovávala pred svojou mnohopočetnou rodinnou populáciou v práčovni v podkroví. Zablikal dislpej – nová správa od Meg.

Kayden sa postavil za mňa, dlane si oprel o opierky na boku stoličky a bradu si položil na moje rameno. “Prečo, keď si so mnou ju vždy zrušíš?” ozval sa potichu.

“Čože?” prudkým pohybom som sa strhla na stranu.

“Počula si.”

“Ja...” -Nechcem, aby sa so mnou prestala baviť moja najlepšia kamarátka, pretože si najlepší kamarát TOHO Adama.- Nič nehovor. “Nechcem, aby nás niekto rušil.”

“Hlúposť.”

“Kay neviem prečo ti to príde dôležité.”

“Ty si jej o nás nepovedala?” Po jeho hlase som sa cítila taká malinká, ešte viac zahanbená a previnilá. Mlčanie mu bolo odpoveďou. “Takže nie.” Vystrel sa. Chytila som ho a vložila si ruku do jeho teplej dlane.

“Sme spolu niečo vyše týždňa, Kay. Daj mi čas.”

Priamo mi pozrel do očí a ja som mala pocit, že mi vidí až do žalúdka. “Hanbíš sa za mňa?”

“Nie,” prudko som vydýchla. “Ako si nečo také môžeš vôbec myslieť?”

“Keď ideme spolu po ulici,” pozrel si na prsty, “a držíme sa za ruky... keď ide niekto zo školy, vždy si nájdeš zámienku, aby si sa ma nedržala, odtiahneš sa, nedovolíš mi ti dať pusu. Tak čo to je potom?”

“Jednoducho nechcem, aby sa to dozvedela takto. Z rečí od niekoho druhého. Vieš čo sa stalo. S Adamom. Len som jej to nechcela hovoriť cez telefón, to je všetko.” Pomyslela som si na Meg vo svojom dlhom ružovom pyžame so srdiečkami, froté ponožkách, ktoré nosí ked je smutná.

“Je to naozaj všetko?”

“Naozaj.”

“Ja nechcem byť tvojím tajomstvom. Nechcem, aby bolo toto tajomstvo,” ukáže do priestoru medzi nami.

“Poviem jej to dnes.”

“Áno?”

Svoje rozhodnutie som si uvedomila až po tom, čo som ho vyslovila, ale pri tej zmienke sa sladko usmial a ja som ho neľutovala. “Áno. Poviem jej to dnes večer.” Zdvihol sa zo svojej stoličky, vtiahol ma do medvedieho objatia a bozkával až sa mi zatočila hlava.