10.časť

Ako prvé - ospravedlňujem sa, že sú to presne dva týždne čo som nič nepridala. Jedno išlo z druhým a neprišiel čas na písanie, no nebudem vám tu vyratúvať dôvody alebo výhovorky. Zanechajte komentár, do konca poviedky zostáva už len pár častí, tak dajte viedieť čo si myslíte, samozrejme nepríjmam len pochvaly ale aj konštruktívnu kritiku ;).

Takmer som jej to povedala. Snažila som sa jej to povedať. Predstava, že by sa so mnou najlepšia kamarátka prestala rozprávať kvôli chlapcovi bola smiešna, zato v mojom prípade nie nereálna a ja som to nechcela pokašlať. Ani s jedným.

“Čo si pozrieme?” sledovala som ju ako pochoduje po izbe už vo svojom zvyčajnom pyžame, zato stále vo froté ponožkách a neupraveným výzorom, ktorý u Meg znamenal všeobecný protest. Nikdy som to nechápala.

“Chcem-” začala som.

“Hlavne nič romantické.” Pre ten výraz. Práve pre ten som sa zastavila. “Mám tu nejaké animáky,” hodila sa na posteľ a preberala dvdčka.

“Nedopovedala si,” pripomenula.

Prekvapene som sa otočila. “Och, to nič nebolo,” mávnutím ruky som to uzavrela a my sme pozerali film.

“O ktorej mám pre teba prísť do práce?” Kay sa opýtal pár dní potom.

“Nerobím. Dnes mám dom pre seba. Prespíš tu?”

“Pre seba?” znel prekvapene.

“Áno, mama večer odchádza do Kentucky, aby tam ráno bola.” Odmlka. “Môžem teda s tebou počítať?”

“Jasne.” A ja som vedela, že sa usmieva.

O necelú hodinu som počula príchod auta. “Mami, to je Kayden!” zakričala som. Pri dverách bolo počuť hlasy. Po desiatich minútach stále nechodil a ja som prekrútila očami nad tým, ako sa ho mama pýta nezmyslené otázky a Kayden jej odpovedá, a mama smeje a hovorí mu ako je rada, že si jej dcéra konečne niekoho našla... Naozaj, kto má takú mamu?

Utekala som dole schodmi a práve zazvonil zvonček pri vchodových dverách. Prešla som popri zavretých dverách do obývačky.

“Ahoj,” Kayden mi dal pusu a pretlačil sa do vnútra. “Je strašná zima,” otriasal sa ako mokrý pes.

“Čo tu robíš?”

“Čože?”

“Prepáč. Teda, myslela som, čo robíš vonku? Kto je potom s mamou?” otázka zavisela vo vzduchu, pretože Kayden to očividne nevedel. “Som rada, že si tu,” prišla som k nemu. Zhodil si z pliec tašku a naklonil sa, aby som dočiahla na jeho tvár.

“Máš pravdu,” na chvíľu som sa odtiahla od jeho studenej tváre. “Vonku je naozaj zima.”

“To znamená, že mi už nedáš ďalšiu pusu?”

“To znamená, že ti idem spraviť niečo teplé. Chceš jesť?”

Keď išiel odpovedať, počula som ho. Zovrel sa mi žalúdok a dlane sa mi skrútili do seba. To všetko až po stuhnutie bola prirodzená reakcia zakaždým, keď prišiel.

“Čo sa stalo?” opýtal sa Kayden znepokojene.

“Počkaj chvíľu.”

K dverám od obývačky som prešla pár krokov. Mama sedela na sedačke a otec oproti v kresle. Usmievali sa a rozprávali. Akoby sa nič nestalo. To im išlo vždy najlepšie.

“Čo tu dopekla zase robíš?”

“Brandy!” mama sa postavila. “Dobre, že si prišla, chceli sme-”

“Mne je fuk čo chce on!” Hodila som po ňom pohľad plný nevypovedaných slov, ktoré vždy pochopil. Buchnutie dverí sa ozývalo dva krát hlasnejšie, pretože v dome bolo naraz viac ticha než zvyčajne. Kayden mal neurčitý výraz, taký, ktorý som uňho nevidela. Prehodil si tašku cez rameno a v tichej dohode sme naraz vyšli na poschodie.

Sadol si na posteľ, ale ja som potrebovala vypustiť trochu nervozity chodením.

“Chceš to vedieť?”

“Ak mi to nechceš povedať, nemusíš.”

Nakoniec som si sadla vedľa neho. “Bol tam otec. Rozviedli sa keď som mala desať. S mamou sú teraz priatelia,” pokračovala som znechutene.

“Nevyčítam mu, že sa s mamou rozviedli. Len... Odkedy si pamätám, spomienky na otca sú zlé. Spomínam si ako sa s mamou hádali a kričali. Najhoršie bolo keď otec začal piť. Pil každý deň a hádky s mamou boli horšie. Keď som sa jeden večer hrala v obývačke a mama si čítala vedľa mňa, otec prišiel domov. Začal vykrikovať a ja som sa ho bála. Zaliezla som pod malý stôl a videla som ako,” odmlčala som sa, “videla som ako udrel mamu a ona sa rozplakala.”

“Odvtedy sa to stalo ešte pár krát. Vždy ma potom mama zobrala do izby a bola so mnou až do rána.”

Kayden nehovoril nič, cítila som jeho pohlad, ale ja som sa nevedela otočiť a pozrieť naňho.

“Udrel aj teba?” povedal ticho.

“Nie. Myslím, že to by mu mama neodpustila. Skôr sa ku mne choval, akoby dieťa ani nemal. Po rozvode začal chodiť na sedenia a... zlepšilo sa to. Je ženatý, má rodinu číslo dva a mama mu odpustila, ale ja nemôžem. Na narodeniny mi posiela darčeky alebo peniaze, lenže keď sa naňho pozriem, protivý sa mi, keď počujem jeho hlas, mám chuť si zapchať uši ako keď som bola malá.”

Kayden mi potiahol dlaň k sebe a pritúlil sa ku mne na posteli. “Len mi je lúto, že nám skazil večer,” môj úsmev pripomínal pokrčenú grimasu.

“Ešte stále ho môžem zlepšiť,” uškrnul sa a ja som bola vdačná, že sa ma snaží rozosmiať.

Myslím, že ho milujem.