11.časť

                                      

Chystala som sa prebehnúť cez cestu, späť do obchodu. Nemala som na sebe žiadnu bundu, len čiapku, rukavice a zvyčajné rifle so svetrom. Opäť snežilo. Celý deň.

Od doby z pred štyroch dní mi otec volal a nechával dokazy. Akoby som sa ich chystala vypočuť. Hlúposť. Nikdy som ich nepočúvala.

S dvoma horúcimi kelímkami kávy som práve vyšla do studeného počasia. Otočila som sa na hlasné zavolanie. Kayden vystupoval z auta a mieril ku mne.

“Ahoj,” znel unavene.

“Bol si plávať?” Zamračila som sa, keď prikývol. “Prečo nemáš čiapku? Chceš prechladnúť?”

Prišiel ku mne a nahol sa pre pusu. “Mám ju v aute mami,” s úsmevom vydýchol zkrištalizovaný vzduch z plúc blízko mojej tváre. Obzrela som sa na druhú stranu ulice, kde bolo plno ľudí, ale nebolo vidieť nikoho zo školy. “Čo robíš?” zamračil sa ako ja pred chvíľou.

“To nič,” obrátila som pozornosť opäť k nemu. Nahla som sa a vtedy na mňa po druhý krát zakričali. Megy išla s mamou pár metrov od nás, obidve sa usmievali. Meg síce trochu čudne a pokrivene, ale stále bola ako... no Meg.

“Počkám ťa vnútri. Majte sa decká.” Zakývala nám Megina mama, ktorá vypadala ako jej staršia sestra.

“Ideme vybrať darček pre otca,” vysvetlila. “Chcela som ťa ísť aj potom pozrieť.” So záujmom mrkla na malý moment na Kaydena, stojaceho vedľa.

“Dobre.”

Pozrela na mňa. “Fajn. Vidíme sa neskôr.” Kývla Kaydenovi na rozlúčku a sledovala som ako zmizla za dverami blízkeho obchodu.

“Prepáč, nevedela som, že tu bude... Kayden?” Už viac nestál pri mne. Kráčal preč, obišiel zpredu svoje auto a vytiahol kľúče. “Kay, čo robíš?” Nasledovala som jeho trasu. Zabuchol mi dvere pred nosom a naštartoval. Začalo mi byť ešte chladnejšie. Stiahol okno a ja som to využila.

“Prečo odchádzaš?” Vietor mi rozfukoval vlasy pod čiapkou. Nahnevane som si ich odstrčila od tváre. “Kay?” hlas som mala prosiaci.

“Brandy, v tomto pokračovať nebudem.” Pohľad mal upretý niekde v priestore medzi volantom a digitálnymi hodinami na rádiu. Ruky s kartónovou táckou som si opierala o dvere auta. Chveli sa mi.

“Pozri, prepáč mi to. Nebola vhodná príležitosť na to, aby som jej to hovorila. Ona a Adam..”

Boj naozaj nahnevaný. “Ona a Adam nikdy nebolo! Dočerta Brandy, oni spolu nikdy neboli. Rozprávaš, že by sa s tebou nerozprávala. Je to ale naozaj ten dôvod?”

Štípali ma oči. “Prečo sa tak chováš? Je mi to ľúto. Prosím, odpusť mi.”

“Žiadaš ma o to isté, čo ty nechceš dať svojmu otcovi.”

“To nie je to isté!”

“Samozrejme, že nie. Je to takmer to isté. Maj sa.”

“Kayden.” Ani si nepamätám, kedy som naposledy plakala.

“Odstúp od auta.”

“Kay-”

“Povedal som choď.”

Pomaly som cúvala späť, nevšímajúc si trúbenie áut, ktoré ma nakoniec obchádzali. Čierne SUV zabočilo. Nič iné som vtedy nemala. Nahnevane som hodila obsah v rukách do smetného koša. Plast a papier a horúca voda minuli a ja som kašlala na rozhorčené a nahnevané slová. Po čase som sa pohla z miesta.